Ján Jessenius a jeho PRO VINDICIIS CONTRA TYRANNOS ORATIO -

Vydavateľstvo Academia vydalo v roku 2019 český preklad spisu Jána Jessenia (1566–1621) Pro vindiciis contra tyrannos oratio (doslovne: Reč v prospech nároku na odpor voči tyranom) od Kateřiny Šolcovej, ktorá je aj autorkou úvodu a komentárov. Celá publikácia s názvom „Proti tyranům“ má 134 strán, pričom samotný Jesseniov text asi 30.

Ján Jessenius (1566–1621) patrí medzi najznámejšie postavy českých, slovenských, ale vlastne aj stredoeurópskych dejín 17. storočia. Narodil sa vo Vratislavi, v Sliezsku, ktoré bolo vtedy súčasťou krajín Českej koruny a tak aj habsburského súštátia, pričom jeho otec Baltazár Jesenský patril do známej slovenskej turčianskej zemianskej rodiny Jesenských, ktorý sa však okolo roku 1560 prisťahoval do Vratislavi.

Jessenius bol človekom doznievajúcej renesancie a angažoval sa minimálne v dvoch oblastiach: v medicíne a politických vedách. V rokoch 1583–1591 študoval vo Wittenbergu, Lipsku a Padove medicínu a filozofiu. V roku 1594 sa stal vo Wittenbergu profesorom anatómie a chirurgie a v roku 1597 dekanom lekárskej fakultu a neskôr rektorom celej univerzity. Od roku 1600 prednášal v Prahe medicínu. Medzi rokmi 1608-12 sa snažil uplatniť vo Viedni a v uhorskom prostredí v službách Mateja Habsburského. V roku 1616 sa definitívne usádza v Prahe a v roku 1617 sa stáva rektorom utrakvistického Karolína (Karlovej univerzity) a o rok neskôr aj profesorom histórie. Silne sa angažuje v prospech českého stavovského povstania a je považovaný za jedného z jeho hlavných ideológov.

V službách povstaleckého direktória sa „ako uhorský šľachtic“ oboznámený s miestnymi pomermi sa účastní dvoch diplomatických misií k uhorským stavom. Po porážke povstania Jessenius zostáva v Prahe a svoj život zakončí 21. júna 1621 na Staromestskom námestí. Vráťme sa však k jeho spisu! Ten podľa jeho vlastných slov vychádza z jeho záverečnej práce na univerzite v Padove, ktorú obhájil v roku 1591 súčasne s lekárskou dišputáciou o malárii. Po istých úpravách a zrejme aj aktualizáciách dielo vyšlo tlačou vo Frankfurte v roku 1614 a potom v roku 1620 v Prahe.

Hlavné myšlienky Jesseniovho diela možno zhrnúť nasledovne: Ľudská spoločnosť je Božím výtvorom a skladá sa z jednotlivých častí s rôznymi funkciami, tak ako aj ľudské telo. Jessenius rozlišuje medzi kráľom a kráľovstvom – čo môžeme interpretovať ako rozdiel medzi kráľom ako fyzickou osobou a kráľovským úradom. Úlohou kráľa je byť lekárom, ktorý sa má starať o zdravie jednotlivých údov a harmonickú rovnováhu. Medzi kráľom a ľudom však existuje zmluvný vzťah založený na vzájomnom plnení povinností, ktorý vzniká práve uvedenými dvoma aktmi – voľbou alebo akceptáciou pri investitúre.

Jessenius uprednostňuje vládu jedného človeka pred kolektívnou vládou viacerých, ktorých je ťažšie krotiť a usmerňovať. Panovníkova moc však musí byť obmedzená zákonmi a tiež veľmožmi – „… poprednými mužmi“, ktorí vhodne kráľa usmerňujú, ak prekračuje svoje právomoci. Kráľ vládnutím vykonáva funkcie svojho úradu v prospech verejnosti. Kráľovská moc sa však môže zvrhnúť do tyranie. Tyranovi preto musí byť odňatá možnosť priviesť štát do záhuby, presne tak, ako lekárovi, ktorý by chcel spôsobiť smrť pacienta (Jessenius viackrát používa prirovnania z oblasti medicíny, čo je prejavom „dvojkoľajnosti“ jeho vzdelania).

Tyranská vláda je porušenie sľubu zo strany panovníka a ľud už nie je viazaný vlastným sľubom poslušnosti. Ľudu sa tak vracia pôvodná sloboda kráľa voliť a odvolávať. Keď je teda zlovôľa panovníka dlhodobým javom a vedie k rozvratu štátu, treba sa proti nej postaviť. Avšak Jessenius jasne a dôrazne uvádza, že vyhlásenie panovníka za tyrana je vážna a dôležitá vec a nemôže byť zverená ľudu v širšom význame – teda obyčajnému radovému obyvateľstvu. Ten sa totiž vo svojom úsudku môže unáhliť. Preto tento akt smerujúci k delegitimizácii kráľovskej moci a k súdeniu kráľa môže vzísť len z ľudu– povedali by sme – v užšom zmysle.

Konkrétne to majú byť muži, ktorí stoja „hodnosťou hneď za panovníkom, riadia sa rozumom a opierajú sa o autoritu“. To okrem iného zabezpečuje, aby odpor voči panovníkovi nebol rozpútaný z nejakého banálneho dôvodu. Ak sa tyran odmietne „dostaviť pred súd“ alebo sa podriadiť rozhodnutiu ľudu (rozumej jeho spomenutým vysokopostaveným predstaviteľom), je možné ho napadnúť zbraňami. Uvedený monopol „popredných mužov“ na začatie a vedenie odboja však nevylučuje účasť ľudu v širšom zmysle v zápase pod ich vedením. Ak však šľachta a poprední muži, ktorí sú legitimizovaní na to, aby iniciovali a viedli odpor voči tyranovi, pokyn k odboju nedajú, tejto úlohy by sa nemali chopiť súkromné osoby z ľudu. Ľud v takom prípade musí trpezlivo znášať svojho panovníka a modliť sa za jeho nápravu.

Jesseniovo dielo Pro vindiciis contra tyranos oratio môžeme smelo priradiť k vtedajšej spisbe tzv. monarchomachistov. Označenie „monarchomachovia“ vlastne znamená „bojovníci proti monarchom“, čo je zavádzajúce. Monarchomachovia neboli žiadni republikáni a nebojovali proti monarchii ako takej. Hľadali však riešenie, ako konať, keď sa panovník stáva nehodným tohto úradu, lebo sa uchýlil k nespravodlivému násiliu. Východisko videli v odpore voči panovníkovi ako porušovateľovi „zmluvy medzi suvérom a ľudom“ – dokonca aj v možnom usmrtení panovníka cestou jeho vraždy (tyranicída).

Svojím monarchomachisticky zameraným dielom sa tak Jessenius prihlásil k dobovo značne radikálnej politickej filozofii (v rámci toho, čo ešte bolo prípustné hlásať a vydávať na univerzitnej pôde), ktorá za istých okolností pripúšťala násilnú politickú revolúciu. Jesseniovo dielo ani jeho spoločenské a politické aktivity nemôžeme plne pochopiť bez jeho osobného prepojenia na dobovú uhorskú politiku. Jessenius sa považoval za uhorského šľachtica z Turčianskej župy – napriek tomu, že jeho šľachtictvo z uhorského pohľadu mohlo byť sporné. Počas uhorsko-viedenskej kapitoly svojho života (1608–1612) sa však určite stretol s ideológiou uhorskej šľachty, podľa ktorej kráľ môže panovať len v spoluvláde so šľachtou a jej stavovskými orgánmi a táto šľachta má právo na vojenský odpor, pokiaľ panovník nerešpektuje jej postavenie.

Uhorsko v 17. storočí tak bolo krajinou, kde sa v praxi uplatňovali monarchomachistické zásady: väčšina šľachty interpretovala uhorskú nepísanú ústavu tak, že jej dáva právo panovníka voliť aj zosadzovať a to i za použitia vojenskej sily. A šesť veľkých stavovských povstaní je dôkazom toho, že toto svoje oprávnenie myslela naozaj vážne. S uhorským prostredím sa Jessenius zblížil práve v období, keď ešte muselo byť v najživšej pamäti Bočkajovo stavovské povstania (1604–1606) a v čase veľmi dramatických udalostí, keď uhorské, moravské a rakúske stavy na sneme v Bratislave v januári 1608 detronizovali Rudolfa II. a zverili vládu jeho bratovi Matejovi Habsburskému. V roku 1611 sa Matej za pomoci stavov zmocnil aj vlády v Čechách, Sliezsku a v oboch Lužiciach.

Jesseniov spis vydaný v roku 1614 by sme tak mali interpretovať ako reakciu na úspešný odpor uhorských, moravských, rakúskych stavov (1608) proti Rudolfovi II., ktorý priviedol v týchto krajinách k moci jeho brata Mateja Habsburského. Mali byť aj určitým ospravedlnením postupu uhorských stavov pred európskou verejnosťou. Vo svojom spise totiž Jessenius poskytuje právno-teoretický základ presne toho, čo uhorské, moravské a rakúske stavy spravili v roku 1608 a české v roku 1611. „Poprední muži“ kráľovstva sa zišli na sneme, zvážili, že panovník (Rudolf II.) nie je spôsobilý ďalej vládnuť a stáva sa tyranom, zosadili ho a zvolili si panovníka nového (Mateja), ktorý im prisľúbil rešpektovanie ich práv.

Toto svoje rozhodnutie podporili aj umierneným vojenským vystúpením. Žiadne ľudové masy ani nebolo nutné povolávať a tak celý konflikt rozširovať. Čistá, pekná, ukážková stavovská revolúcia. České stavovské povstanie v r. 1618-20 bolo tak vlastne až druhým stavovským odbojom, ktorého sa Jesennius aktívne zúčastnil. Na základe vyššie uvedeného sme povinní konštatovať, že v slovenskej a českej verejnosti prevládajúci obraz „doktora Jessenia“ ako lekára a prípadne nevinnej obete habsburskej tyranie je nesprávny a príliš jednostranný. Azda je na čase zdôrazniť aj inú stránku jeho osobnosti a životnej dráhy. Do popredia nám tak vystupuje azda trocha dobrodružná no určite veľmi živá a plnohodnotná postava profesora chirurgie, anatómie a histórie Jána Jesenského – politického spisovateľa a aktivistu, agitátora, revolucionára, bojovníka proti absolutizmu a propagátora konfederácie stredoeurópskych krajín na rovnoprávnych základoch.

A čo sa týka Jesseniovho spisu Pro vindiciis contra tyrannos oratio, primárnym popudom na jeho publikáciu nebolo české stavovské povstanie v r. 1618, ako sa niekedy zjednodušene uvádza, ale zrejme séria stavovských prevratov v rokoch 1608-11 vo viacerých stredoeurópskych krajinách. Jeho druhé vydanie v roku 1620 v Prahe tak bolo vlastne svojráznou „recykláciou“ – opätovné využitie už raz v podobnej situácii použitého textu.

Každopádne však tento spis môžeme plnohodnotne zaradiť k dielam z oblasti politického a právneho myslenia, ktoré vznikli v českom a slovensko-uhorskom prostredí v 16.–17. storočí. Je to navyše dielo, ktoré reflektuje niektorý súdobý trend v širšom európskom kontexte. Nemožno ho označiť za novátorský z pohľadu jeho obsahu a záverov. Do istej miery však ilustruje myšlienkový svet hlavných vodcov a ideológov stavovského odboja v Uhorsku a krajinách Českej koruny v 17. storočí. V Nemecku a západnej Európe muselo už pôsobiť ako dielo nie 17, ale 16. storočia v čase upevňovania veľkých monarchií a nástupu panovníckeho absolutizmu sa v kontinentálnej Európe v oblasti štátovedy riešili iné témy a iné otázky, na ktoré sa už odpovedalo aj novým spôsobom argumentácie – racionálnou analýzou a nie uvádzaním vhodných citátov z diel starých autorov.