Od primára Straussa k profesorovi Lajdovi -

Na gymnáziá prichádzali v roku 1950 verbovať asistenti z rôznych vysokých škôl. Budúceho maturanta Jána Tedlu ľudia z bratislavskej lekárskej fakulty zaujali. Záujemcov o štúdium pozvali na demonštráciu. Exkurzia sa začala v pitevni. „Verbunkóši“ správne odhadli, že kto sa vydrží pozerať na pitvu, mohol by skončiť aj medicínu. Z partie, v ktorej bol Ján Tedla, neodpadol síce nik, ibaže viacerí po takejto „skúške ohňom“ stratili o lekársku budúcnosť záujem. Z osemdesiatich maturantov gymnázia prijali v tom roku desať. Medzi prvákov zaradili aj robotnícke kádre, ktoré strednú školu v prípravke vyštudovali za jeden rok. Na medicíne kvôli nim vytvorili krúžky, kde im spolužiaci museli pomáhať.

Medik Tedla robil demonštrátora v anatomickom ústave u MUDr. Štekláčovej. Viedol praktické ukážky mladším študentom v pitevni. Pri jednej nahmatal na ruke istej študentky najmenšiu z ôsmich zápästných kostičiek nazývanú ,,os pisiforme”, vtom preskočila iskra a nepatrná kostička sa zmenila na poriadnu „kosť“ – Irenku, s ktorou sa neskôr oženil.

Po promócii nastúpil do nemocnice v Skalici. Dostal sa k skvelému operatérovi primárovi Pavlovi Straussovi, ktorý brilantne ovládal problematiku traumatológie, všeobecnej, brušnej či cievnej chirurgie, plastiku kožných či muskulárnych lalokov. Robil aj neurosutúry a vyšetroval onkologických pacientov. Svoje skúsenosti zanietene odovzdával mladším kolegom. Strauss bol pôvodne židovského vierovyznania. Počas druhej svetovej vojny konvertoval na katolícku vieru. Netajil sa svojím hlbokým náboženským presvedčením. Najvýstižnejšie ho charakterizovali jeho vlastné slová: „Prosíme ťa, Pane, daj nám konečne lekárov veriacich, pre ktorých nie je ľudská existencia len triviálnou náhodou s vitálnymi funkciami a animálnym vznikom a zánikom, ale ustavičným odzrkadľovaním tvojej večne tvorivej vôle, tvojho nekonečne vnímavého a všestranného rozumu a tvojej neprestajnej trpiacej, vykupujúcej lásky.“

Primárova viera klala oči politikom. Spolu s Tedlom nastúpilo do skalickej nemocnice šestnásť nových českých lekárov. Vyštudovali v Prahe, Brne a Olomouci. Zároveň sem prevelili celý ročník absolventiek zdravotníckej školy z Trenčína. Už táto skutočnosť dávala tušiť, že sa niečo chystá. Medzi prvými musel odísť primár Strauss a rádové sestry.

V tom čase na oddelení ORL v Skalici pracoval ako primár MUDr. Orban. Prišiel z kliniky od profesora Jána Lajdu. Doktor Tedla mu chodil vypomáhať. Čoskoro zistil, že v práci na chirurgii bez charizmatického primára Straus sa nenachádza zmysel. Prešiel k Orbanovi.

Keď sa atmosféra v skalickej nemocnici zhoršila, presťahoval sa do Malaciek. Pre zdokonalenie si vybavil jeden klinický deň v týždni u profesora Lajdu v Bratislave. Lajda bol skvelý odborník. Jeho učebnice z ORL majú svoju cenu aj dnes. Kniha Príhody z otorinolaryngológie doteraz nemá obdoby. Pre doktora Tedlu boli asistencie pri jeho operáciách veľkou školou. Profesor bol vynikajúci rozprávač neuveriteľných historiek a veľký recesista. Po druhej Tedlovej atestácii pozval všetkých na zábavu do svojej knižnice na klinike. Najprv sa nechal namydliť a oholiť jednou zo sestier a potom pri vínku a veselom rozprávaní kolegom nožnicami poodstrihával kravaty.

V ten deň mal po práci v ambulancii pohotovostnú službu. Na tie vypisovali lekárov zo všetkých oddelení. Najbližšia pôrodnica bola v Bratislave alebo v Skalici. Pôrody sa odohrávali doma s pomocou pôrodnej asistentky. Lekára volali len na šitie roztrhnutej hrádze alebo sťaženého pôrodu. Keď ráno prišiel do práce, vyrušil ho krik z operačky. Mladá sekundárka sa trápila so šesťročným dievčatkom, ktoré pri vyberaní mandlí napínalo na vracanie. Odrazu uprostred zákroku uvidela v hltane hlístu, čo ju vydesilo. Doktor Tedla pinzetou vytiahol dvadsaťsedemcentimetrovú potvoru a potom dokončil operáciu. Dievča sa okrem problematických mandlí zbavilo aj parazita.

Vzápätí privliekol otec chlapča v predškolskom veku. Malý sa síce posadil na kolená sediacemu ošetrovateľovi, ktorý ho mal pri operácii držať, ale odmietol otvoriť ústa.

„Otevri tlamu!“ zavelil otec.

„Neotevru!“ odštekol syn.

„Kedz ju neotevreš, takú ti jednu strelím,“ zavrčal otec.

„Enem sa opováž!! Povím dedečkovi,“ odpapuľoval frkan.

„Čo by si chcel za to, keď nám otvoríš ústa?“ prihovoril sa zanovitému decku s milým úsmevom doktor Tedla.

„Púl deci vína.“

„To ešče nemóžeš, to je enem pro chuapú,“ zrúkol otec.

„Nekričte naňho. Tak ako?“ pozrel sa láskavo na chlapca.

„Kedz na mna tak rúka, tak scem deci,“ vystupňoval svoje požiadavky chalan.

„Po chrápje dostaneš!“ zahnal sa otec. Doktor Tedla mal čo robiť, aby uchránil chlapča pred najedovaným rodičom.

„Tak dobre. Dostaneš deci,“ upokojoval malého pacienta žmurkajúc na otca. „A aké by si chcel?“

„Kyseué. Jako tata. Ak odprisaháš, že dáš deci, otevrem hubu.“

Mandle boli za štvrť hodinky vonku.

„A teraz scem deci vína,“ dožadoval sa svojho chalan.

„Víno riedi krv, keby si ho hneď vypil, tak nám tu vykrvácaš a zomrieš.“

„Šálite?“

„Nešálim. Sľúbil som ti deci, dám ti deci zmrzliny.“

„Co je to zmrzlina?“

„Takáto veľká dobrota.“ Sestrička mu s milým úsmevom ponúkla na lyžičke zmrzlinu.

Chalan s nedôverou oblizol, potom vydrapil sestričke z ruky misku so zmrzlinou a začal hltavo jesť.

„Nechvátaj tak,“ napomínal ho otec.

„Scu ešte zmrzlinu. Kyseué víno nak vypijú tata.“

Nechtiac mal za sebou aj prvú antialkoholickú prevenciu a dobrý pocit, že chlapec u nich prvýkrát jedol zmrzlinu.

Po skončení v ambulancii nastúpil s dobrým pocitom do služby v pohotovosti. Dispečer, ktorého robil vrátnik, zaregistroval komplikovaný pôrod. Pri takýchto výjazdoch si rád spomenul na krátku ale efektívnu Straussovu školu. Keď zašil pretrhnutú hrádzku, šťastný otec pribalil doktorovi litrovku pálenky. Doktor Tedla ju vyložil na vrátnici, zadrnčal telefón a nasledoval ďalší výjazd. Keď sa vrátil, z vrátnice sa ozýval spev. Fľaša bola takmer prázdna.

Ani sa poriadne nezastavil, už tu bol telefonát z Plaveckého Podhradia. Našiel tam trojročné chlapča s inkarcerovanou herniou (zaškrteným pruhom).

Na pravej strane slabín mu vyliezala hrča vo veľkosti slepačieho vajca. Bol to zaškrtený oblúčik čreva naplnený stravou. Doktor Tedla zužitkoval svoje skúsenosti z anatómie. Polohoval pacienta dole hlavou a postupným vytláčaním sa mu podarilo rizikovú časť čreva vyprázdniť a za polhodinu dostať tam, kde patrí. Šťastný otec, starý kamarát z Perneku, sa mu poďakoval ďalšou slivovicou. Cestou späť sa zastavili u rodiny v Sološnici. Bol večer pred hodmi. Počastovali ich husacinou a vínom. V Malackách ho čakala ďalšia návšteva – šitie roztrhnutej hrádze po pôrode. Urobil to rutinne. Podobné zákroky robili v rómskych osadách doslova pri sviečke. Založil posledné stehy a už mu vrátnik, ktorý sa púšťal do ďalšej fľašky, oznamoval, že v Záhorskej Vsi pri cintoríne sa pobili a dorezali cigáni. Nuž nastúpil do sanitky a vyrazili. Spolu so šoférom povyťahovali štyroch krvavých počerných spoluobčanov z jarku a naložili do sanitky. Ešte sa auto ani poriadne nepohlo, a už sa bili ďalej.

„Ak neprestanete, tak vás tu vyložím.“

„A to už ako?“ skríkol jeden z nich. „Len sa opováž. My sa sceme vézt do nemocnice!“

Odrazu sa štyria rozgurážení opilci zmierili. Mali spoločného nepriateľa. Lekár videl, že je zle. Vtom si spomenul na jeden z mnohých veselých vinárskych večierkov u profesora Lajdu, keď rozprával historky o patológovi Igorovi Kutlíkovi. Ten furták študoval zvyky Cigánov, ovládal ich reč a navštevoval ich tábory. Kutlík tvrdil, že sa boja cintorínov, tmy, bosorky a najviac posla mŕtvych, ktorý nosí smrť. Volajú ho „mulo poslancos“. Lajda sa týmto termínom ochránil proti Cigánom, ktorí ho obťažovali pri nočnom návrate z Kryštálbaru. Tma bola, cintorín bol za plotom. Doktor Tedla si povedal, že vyskúša to posledné.

„Ak vás o pätnásť minút nezačnú zašívať v nemocnici, tak za chvíľu vykrvácate. Tam už na vás čaká mulo poslancos,“ povedal pokojne a ukázal na cintorín. Bitkári skrotli. S vydesenými pohľadmi vystupovali v Malackách zo sanitky a bez slova pretrpeli zašívanie rán. Lajdov „posol mŕtvych“ zabral naplno. Z vrátnice sa ešte ozýval spev. Len doktor Tedla zaspával tej noci s obavami. Zapochyboval o tom, či tú poslednú hrádzku dobre zašil, keď mal za sebou taký divoký deň. Jeho obavy sa rozplynuli, keď ani nie po roku porodila jeho pacientka ďalšie dieťa.

Apropo. Málokto si dnes pamätá, že sa u nás v päťdesiatych rokoch proti popíjaniu nijako zvlášť nebojovalo. Sovietsky zväz bol náš vzor. Sovietski hrdinovia pili ako dúhy, prečo by sme mali ostávať pozadu. Ani šoférov nezastavovali policajti ako dnes. Ešte aj pri dopravnej nehode alebo výtržnosti sa alkoholické opojenie považovalo za poľahčujúcu okolnosť.

Ako bleskurýchle vyprázdniť čakáreň

Na Otorinolaryngologickej klinike na Zochovej ulici v Bratislave bola za profesora Lajdu kuchyňa a kotolňa. Robota kuričov bola jednoduchá. Najprv priložili do pece a potom si vypili. Do kotolne viedli strmé železné schody s ostrou stoosemdesiat stupňovou zákrutou. Jeden z kuričov, volali ho Ferči, ich podcenil. Zaplietli sa mu nohy a zletel dole schodmi ako zjazdár zo Soliska. Samozrejme, že nevybral zákrutu a napálil tvárou rovno do steny. Otrasený sa vypotácal hore. Nos mal vyklopený nabok ako otvorené vráta. Slúžiaci doktor mu ho vrátil do pôvodnej polohy. Po ošetrení zamieril náš kurič do kotolne a, čo čert nechcel, znovu zle stúpil a strepal sa dole schodmi, pričom stihol naraziť tvárou do tej istej steny. Hore do ambulancie sa mu už nechcelo. Priložil do pece a ľahol si spať. Keď sa prebudil, mal raťafák, popri ktorom bol legendárny nos českého herca Karla Effu len slabým odvarom. Predtým sa estetické operácie nosa robili len na plastickej chirurgii. V čase, keď náš kurič zletel dole schodmi, prišli do módy aj na klinike ORL. V čakárni sedelo čoraz viac krásychtivých dámičiek, ktoré si chceli vylepšiť svoj imidž. Keď ráno prišiel do ambulancie profesor Lajda, bolo čakateliek na nový noštek viac ako kedykoľvek predtým. Len čo sa za profesorom zatvorili dvere, vyštveral sa z pivnice dotyčný kurič so supereffovským rypákom. Skúmavým okom si prehliadol masu čakateliek. Potom zapózoval pred dámami v celej svojej „nádhere“ a súcitne vyhlásil: „Aj vy ste si prišli dať prerobiť nos na túto kliniku? Aha, aj mne ho tu spravili,“ a pobral sa na pivo.

Profesor Lajda požiadal sestričku, aby pozvala prvú pacientku. Utrpela však poriadny šok: čakáreň zívala prázdnotou.