Komunikácia je faktorom liečebného procesu -

Doc. MUDr. Ladislav Kužela, PhD., MPH je uznávaný gastroenterológ, autor mnohých odborných publikácií, vysokoškolský pedagóg, bývalý hlavný odborník MZ SR pre gastroenterológiu. Dlhé roky pôsobil aj ako riaditeľ najväčšej detskej nemocnice v strednej Európe. Pod jeho vedením nemocnica prešla výraznými modernizačnými zmenami. Zmeny nastali vo forme riadenia procesov, poskytovania najnovšej zdravotnej starostlivosti a stala sa lídrom medzi štátnymi nemocnicami aj nastavením terapeutickej komunikácie smerom k detskému pacientovi a rodičom. Docent Kužela je presvedčený, že len liečiť nestačí. Veľmi dôležitý je aj prístup a komunikácia. Pacient je preto pre neho vždy partnerom v diskusii.

Dozrievala myšlienka knihy Zdravé črevo a trávenie dlhší čas alebo ste sa pre jej písanie rozhodli spontánne?

Nápad na zrealizovanie knihy mi zrel v hlave už pomerne dlhšie, iba post generálneho riaditeľa Národného ústavu detských chorôb mi pre časovú zaneprázdnenosť neumožnil sa v kľude posadiť a spísať všetko to, čo som mal v hlave na papier. Na druhej strane, toto odkladanie bolo aj na niečo dobré, nakoľko postupne kniha dostávala v mojej hlave jasnejšie kontúry, čo mi umožnilo aj jej rýchlejšie napísanie. Taktiež veľmi pomohla aj skutočnosť, že Zuzka Čižmáriková, spoluautorka knihy, mala minulé leto viac času, a tak mi mohla pomôcť nielen v hľadaní mýtov v gastroenterológii, ale čo je najdôležitejšie, pomohla pretaviť môj zložitý doktorský jazyk do reči zrozumiteľnej pre pacientov.

Knihu je možné vnímať ako edukáciu pacientov, ktorá zároveň udržiava vysokú odbornú úroveň. Ako vnímate problematiku komunikácie lekára s pacientom?

Komunikáciu lekára s pacientom považujem za úplnú samozrejmosť. Treba si však uvedomiť, že v zdravotníckych zariadeniach má aj svoje špecifiká. To, že my lekári poskytujeme špičkovú zdravotnú starostlivosť sa berie už pomaly ako samozrejmosť, ale je toho ešte viac, čo sa urobiť dá. Napríklad vľúdne a zrozumiteľne komunikovať. Ukázalo sa, že viac ako 60 percent podnetov na lekárov nie sú podané pre zle stanovenú liečbu, ale preto, že postup nebol dobre s pacientom odkomunikovaný.

Význam komunikácie v medicínskej praxi stúpa s tým, ako sa vďaka internetu zvyšuje informovanosť laickej verejnosti. Pacienti vyžadujú oveľa viac informácií než predtým a je na nás zdravotníckych pracovníkoch, aby sme tzv. „medicínu mlčania“ zmenili na otvorený partnerský vzťah. Bezpochyby je preto práve správna komunikácia jedným z významných faktorov liečebného procesu, pretože nie je nič dôležitejšie ako poučený pacient, ktorý príde na vyšetrenie a vďaka správnym informáciám sa pre lekára stáva doslova a do písmena partnerom.

Ladislav Kužela
Zuzana Čižmáriková

Zdravé črevo a trávenie
– mýty verzus fakty

Dozviete sa, ako funguje:

^pažerák
^žalúdok
^{tenké črevo}
^{hrubé črevo}
^{podžalúdková žľaza}
^žlčník
^{žlčové cesty}

Vnímate v rizikových parametroch gastroenterologických ochorení zdravotný stav priemernej slovenskej populácie skôr ako negatívny alebo pozitívny? Mení sa v čase napríklad charakter najzávažnejších diagnóz, s ktorými sa stretávate vo svojej ambulancii?

Čo sa týka rizikových parametrov z pohľadu gastroenterológa, ako sú napríklad obezita, stravovanie atď., tu žiaľ má pred nami väčšina okolitých štátov pomerne veľký náskok z pohľadu nielen informovanosti laickej verejnosti, ale aj z pohľadu uvedomenia si významu dodržiavania preventívnych opatrení zo strany verejnosti. Musíme si priznať, že žiaľ v tomto veľmi zaostávame v porovnaní s okolitými krajinami. Totiž, je nesmierne dôležité, aby doslova všetci ľudia omnoho lepšie poznali, aké sú pre nich dostupné preventívne opatrenia, aké sú včasné príznaky chorôb…

Určite je preto namieste zvýšiť informovanosť širokej populácie. Tu treba zapojiť a spojiť pre dobro veci, ako sa hovorí, všetky dostupné „zbrane“- televíziu, printové médiá a samozrejme aj internet. Čo sa týka zmeny charakteru diagnóz, nemám na to exaktné dáta, ale v rámci porovnania spektra pacientov s predcovidovým obdobím sa ukazuje, že začíname zaznamenávať v ambulanciách nárast pacientov s funkčnými poruchami trávenia.

Čo by ste poradili súčasným študentom medicíny – uchádzačom na vstup do lekárskeho stavu?

Na jednej strane by som im pogratuloval k výberu, nakoľko niet školy, ktorá by dovolila uchádzačovi po jej skončení sa uplatniť až v toľkých profesiách, ako to môže čerstvý absolvent lekárskej fakulty. Zároveň by som im určite povedal, že nepoľavovať treba doslova celý život, lebo nielen škola, ale aj následné obdobie po skončení školy je pre lekára veľmi náročné, nakoľko sa jedná u každého doslova o celoživotné vzdelávanie, ktoré sa na druhej strane v tom najlepšom slova zmysle opláca z pohľadu možností nielen uplatnenia, ale aj realizácie, ktoré medicína v rámci celého svojho širokého spektra poskytuje.

Ako hodnotíte súčasnú atmosféru v slovenskom zdravotníctve? Vnímate problémy pri manažovaní epidémie ako zaťažujúce zdravotnícky systém do budúcnosti?

Čo sa týka atmosféry, tú možno hodnotiť z dvoch pohľadov. Jeden je zo strany mojich kolegov, kedy naozaj žiaľ pozorujem, že nastala fáza, pri ktorej viacerí už akoby nevideli na konci tunela svetlo. Ťažko povedať, nakoľko je toto spôsobené manažmentom alebo celkovou situáciou, ktorá prišla a neodchádza, a na ktorú nikto z nás nebol pripravený. Na strane druhej, je tu pacient, ktorý je taktiež vo veľmi ťažkej situácii, nakoľko v rámci opatrení, ktoré sú zavedené je pre neho niekedy doslova až nemožné dostať sa v rámci nemocnice ku špecialistovi, ak má necovidovú diagnózu, resp. potrebuje termín na elektívny zákrok.

Z ktorých dôsledkov covidu na zdravie populácie máte najväčšie obavy? Ktoré najzávažnejšie dôsledky registrujete pri postcovidových komplikáciách?

Odpoveď dám z pohľadu gastroenterológa. Ako prví ukázali kolegovia z Talianska, že odklad skríningu kolorektálneho karcinómu (rakoviny hrubého čreva) môže viesť skoro až k 12%-nému nárastu úmrtí v dôsledku nádoru počas nasledujúcich 5 rokov. Následne tieto dáta potvrdili aj iné krajiny. Počas pandémie vo viacerých krajinách došlo totiž k tomu, že sa nielen spomalil, resp. až zastavil skríningový program, ale žiaľ znížil sa aj celkový počet endoskopických vyšetrení.

Je to na obrovskú škodu, keďže ako rakovina hrubého čreva, tak pažeráka a žalúdka majú veľmi priaznivú prognózu, ak sú zachytené v skorom štádiu. Žiaľ, čím neskôr dôjde k odhaleniu nádorov tráviaceho traktu, tým klesá aj prognóza pacienta na vyliečenie. Obávam sa, že tento negatívny trend už nastal aj na Slovensku, to znamená, že nasledujúce roky sa budeme stretávať s pacientmi, ktorí majú pokročilejšie formy nádorových ochorení.

Ktoré kroky bude podľa Vás potrebné urobiť v najbližších rokoch, aby sa úroveň zdravotného stavu populácie na Slovensku zvyšovala? Môže k nemu prispieť aj edukácia v podobe, v akej ste ju ponúkli verejnosti v novej knihe?

Žiaľ, väčšina informácií, ktoré si pacienti na internete nachádzajú nie sú vždy založené na pravde, a čo sa týka medicíny založenej na dôkazoch, tak to iba veľmi sporadicky. Prax v súčasnosti vyzerá tak, že pacient, ktorý sa chce o svojich príznakoch, chorobe, liečbe atď. dozvedieť niečo bližšie, začne hľadať odpovede v prehliadači. To, čo si prečíta, ho nielen nepoteší, ale žiaľ veľakrát ešte viac znervózni a znásobí jeho strach. Nie je výnimkou, že preto pacient na vyšetrenie veľakrát ani nepríde, i keď mu to mohlo v niektorých prípadoch doslova zachrániť život.

Na druhej strane, teda tej doktorskej, každý lekár vysvetľuje pacientom deň po dni, a to roky, základné poučky pred vyšetreniami a niekedy tým pádom môžu nadobudnúť dojem, že všetci už musia zákonite všetko potrebné vedieť. Čiže na pomyselnej miske váh máme na jednej strane pacientov so strachom, hľadajúcich odpovede na svoje otázky a na druhej strane lekárov, ktorí tieto odpovede majú a aj ich dávajú každý deň, ale pre nedostatok času sa môže stať, že iba v obmedzenej miere alebo v časovej tiesni.

V takomto prípade sa žiaľ môže stať, že nedôjde k zodpovedaniu všetkých otázok pacienta, čím sa strach a stres prehlbujú. A práve tu prichádza živná pôda pre rôzne mýty, ktoré tu neustále kolujú a žiaľ v dnešnej dobe internetu sú veľmi rýchlo a ľahko dostupné. Práve pre toto je potrebné správnym informovaním uľahčiť pacientovi cestu ich hľadania, a to je myslím si cesta, ktorou by sme sa mali uberať. Ak sa nám našou knihou podarí kolujúce mýty v gastroenterológii odbúrať a tým odstrániť strach, obavy z endoskopického vyšetrenia a zároveň dodať pravdivé odpovede, ktoré sú založené na reálnych medicínskych dôkazoch, budeme spolu so Zuzkou Čižmárikovou najšťastnejší.

Ako vnímate budúcnosť odborných edukačných aktivít medicínskej verejnosti? V posledných mesiacoch sa roztrhlo vrece s webinármi. Vidíte tento spôsob výmeny odborných informácií ako nosný aj do budúcnosti alebo veríte, že sa lekári opätovne budú stretávať na odborných kongresoch a seminároch?

Ja som večný optimista, a preto verím, že toto obdobie temna v rámci edukačných aktivít pominie. Prečo ho nazývam obdobím temna? Každý, kto realizoval webinár vie, o čom hovorím. Prednášate do tmavej (temnej) obrazovky s okienkami, ktoré veľakrát kolegovia zapnuté nemajú (pri väčších akciách samozrejme ani mať nemôžu) a tak neviete vyčítať reakcie z druhej strany obrazovky… Je to veľmi frustrujúce.

Ako vnímate profesionálnu kariéru svojho otca, keď ste v zrelom veku? Kedy ste sa začali zoznamovať s medicínou a ako životná dráha Vášho otca ovplyvnila Váš profesionálny život?

To, čo dokázal môj otec bolo a dodnes je niečo fantastické. Poznať to aj na tom, že dodnes sa mi ozývajú jeho bývalí kolegovia, študenti, pacienti a napriek tomu, že otec žiaľ veľmi predčasne zomrel v roku 1980, spomínajú na neho vždy tým najkrajším možným spôsobom. Patril do generácie osobností slovenskej medicíny, ktorí nezmazateľne zanechali svoju stopu v rámci histórie slovenskej medicíny.

Čo sa týka mňa, tým pádom bola moja cesta k medicíne pomerne jednoduchá, keďže nielen môj otec, ale aj jeho sestra, jej manžel, ich syn boli a poniektorí dodnes sú aktívni špičkoví lekári. Toto prostredie preto absolútne predurčilo moju cestu. Od malička som totiž nepočúval o ničom inom ako o medicíne, a preto som o inej možnosti, ako ísť študovať na lekársku fakultu, ani neuvažoval.

Máte pocit, že venujeme dostatok pozornosti tradíciám, úcte k osobnostiam a chápaniu kontinuity v slovenskej medicíne?

Žiaľ, toto sa v posledných rokoch akoby začalo vytrácať, inými slovami u mladých kolegov začínam pozorovať doslova vytrácanie toho, čo pre mojich vrstovníkov bolo úplnou samozrejmosťou. Začína sa vytrácať kolegiálna spolupatričnosť, veľakrát chýba rešpekt a úcta k autoritám, čím zákonite môže dôjsť aj k narušeniu kontinuity v slovenskej medicíne. Na osobnosti sa nezabúda. V Národnom ústave detských chorôb som preto zaviedol Park osobností. Pred NUDCH je malý park, kde sme upravili povrch, zasadili sa stromy, kde každý strom dostal meno inej osobnosti v detskej pediatrii a rovnako aj po celom areáli boli rozmiestnené lavičky s menami osobností.

Zostáva Vám popri práci priestor aj na nejaké nemedicínske záľuby?

Samozrejme, veď keby si človek neudržiaval aj mimomedicínske aktivity, nemal by odkiaľ čerpať dostatok energie na to, aby mohol v medicíne ísť, ako sa hovorí, na 100%. Tak ako pracujem naplno, snažím sa aj svoj voľný čas, ktorý trávim so svojou rodinou, vyplniť aktívne a doslova naplno tiež. Pravdepodobne za to môže aj moja povaha, nakoľko na pol plynu neviem robiť nič, teda ani oddychovať. Inými slovami, voľný čas napĺňam aktívnym oddychom – veľa vychádzok, veľa športujeme, bicyklujeme… Popri tom si ale vždy nájdem čas aj na dobrú knihu, film. Deň sa dá využiť naplno, keď si čas viete dobre zadeliť.