Prevencia syndrómu vyhorenia u zdravotníckych pracovníkov -

Syndróm vyhorenia sa spravidla neobjaví náhle, ale začína sa prejavovať postupne. Chronicky vyčerpaní zdravotníci neľahko priznávajú sebe a aj druhým svoje začínajúce ťažkosti. Zatajujú úzkosť, strach, nepokoj, poruchy spánku, bolesti hlavy. Pripadá im nepatričné prejaviť akúkoľvek slabosť, najmä ak pracujú v profesii, kde sami pomáhajú.

Možno ste sa aj vy stretli s podobným výrokom: „Ten pacoš, čo teraz odišiel, tak to bola fakt sila. Už sa na tie ksichty nemôžem ani pozrieť…“ Toto môžete začuť aj z úst človeka, ktorého poznáte ako odborníka, obdivovaného profesionála, nadšenca…

A zrazu pri pohľade na neho vidíte, že je niečo v neporiadku. Cítite z neho napätie, tras, váhanie, roztržitosť, nesústredenosť, ale aj ťažko potlačovanú agresivitu. Jeho skoršia sebaistota a pohoda je dávno preč. Jedinec je vyčerpaný emocionálne, objavujú sa fyzické problémy, problémy vo vzťahoch s ostatnými ľuďmi a niekedy dokonca aj strata istôt v duchovnej oblasti a pochybnosti o zmysle života a svojej existencie.

Syndróm vyhorenia (burn-out, vyhorenie, vyhasnutie) bol prvýkrát popísaný v roku 1974 psychoanalytikom H. Freudenbergom: „Vyhorenie je konečným štádiom procesu, pri ktorom ľudia, ktorí sa emocionálne niečím zaoberajú, strácajú svoje pôvodné nadšenie a svoju motiváciu“.

Horí, zhorí, vyhorí

Pojem vyčerpanie a vyhorenie existuje dlhodobo a kritici občas spomínajú údajne starý obsah v novom šate. V skutočnosti je príčinou STRES, ktorého podstatu vystihuje definícia: Stres je reakciou organizmu na interné a externé procesy, ktoré dosahujú také hodnoty, že preťažujú fyziologické kapacity organizmu.

V základnom princípe sa jedná o dlhodobú disbalanciu medzi záťažou (tlakom) a fázou pokoja (obnovovanie energie). Je pravdou, že jedinec často dokáže fungovať „z rezerv“, na dlh, ale určite nie dlhodobo: i tieto batérie sa časom vybijú. Navyše reakcia na veľmi silné stresové situácie (napr. traumatické zážitky) sa objavuje spravidla nie ihneď, ale s časovým oneskorením 3–6 mesiacov. A tak nezriedka dochádza k prípadom, kedy jedinec situáciu vyrieši, s úľavou odíde napríklad na rekreáciu – a tam ho dostihne osudová zdravotná príhoda.

K vyhoreniu dochádza v dôsledku chronického stresu. A hranica medzi inými diagnózami, napr. neurasténia, depresia a pod. je veľmi tenká. Nejedná sa o nič iné, než o reakciu (jednotlivca, spoločnosti) na zvyšujúce sa nároky v dôsledku zmien v pracovnej oblasti, rozpadu či zmien rodinných štruktúr, v sociálnych štruktúrach, vo všeobecnom meradle sú viditeľné zmeny v demografickom vývoji, globalizácii, vplyv pandémie covidu a pod.

Syndróm vyhorenia (a teda aj stres) ovplyvňuje všetky zložky, všetky aspekty ľudského bytia. Nielen teda tie psychické (emočné vyčerpanie, kognitívne vyčerpanie…), ale zahŕňajúce všetky štruktúry ľudského bytia, ktorého podstatou je neoddeliteľné prepojenie oblastí:

biologické (telesné)
psychické (duševné)
sociálne (medziľudské – vzťahové)
duchovné (spirituálne – transcendentálne)

Zmena na jednej úrovni ovplyvní aj zmeny na úrovniach ostatných!

Najčastejšie príznaky

Kľúčové je si uvedomiť rozdiely medzi bežným správaním jedinca (tzv. base line), a novými pozorovateľnými prejavmi. Tým, že syndróm vyhorenia ovplyvňuje človeka ako celok, pôsobia na všetky zložky jeho osobnosti, môžu byť prejavy rôznorodé a nemusia byť dávané do súvislosti so stresom. Nie vždy napr. bolesti krčnej chrbtice, opary, exantém, žalúdočné problémy, nevhodné spôsoby vyjadrovania, výbuchy hnevu, pocity bezmocnosti a strata schopnosti udržiavať medziľudské vzťahy a pod. sú diagnostikované ako súčasť syndrómu vyhorenia.

Nervové reflexy
Hryzenie nechtov, zatínanie päsťou, zatínanie čeľusti, bubnovanie prstov, škrípanie zubov (často v noci), hrbenie sa, popoťahovanie sa za rôzne časti tváre, trhanie záderov na prstoch, podupávanie nôh, ťahanie sa za vlasy.

Ochorenia spojené so stresom
Bolesti chrbta, astma, poruchy trávenia, bolesti hlavy, migrény, bolesti svalov, poruchy v sexuálnom živote, kožné prejavy (vyrážky), nepravidelné dýchanie, poruchy spánku (nespavosť), zvýšený krvný tlak, znížená činnosť imunitného systému.

Zmeny nálady
Úzkosť, depresia, frustrácia, apatia, nuda, trvalý pocit životného neuspokojenia, pocit viny, hanby, trvalá zlosť alebo nepriateľstvo, bezmocnosť, beznádej, netrpezlivosť, nepokoj, podráždenosť.

Zmeny v správaní
Agresivita, snaha robiť niekoľko vecí naraz, citové výlevy, nedodržiavanie termínov, odkladanie dôležitých úloh na poslednú chvíľu, neprimerané reakcie, príliš rýchly alebo hlasný hovor, tendencia
k hádkam, skákanie ľuďom do reči, hrubý spôsob reči, strata zmyslu pre humor, podráždené reakcie na bežné zvuky, trhavé pohyby.

Prejavy odcudzenia
Negatívny postoj k práci, ku kolegom aj pacientom, k životu, k sebe samému; dobrovoľná izolácia, strata schopnosti udržiavať spoločenské vzťahy, strata sebaúcty, pocit zbytočnosti. Koncom mája 2019 WHO kodifikovala syndróm vyhorenia v Medzinárodnej klasifikácii chorôb a tým bol zaradený medzi definované choroby.

IN LINE COMMUNICATIONS, s.r.o.
PhDr. Jana Sládková, MBA
www.inline.cz

Koho syndróm vyhorenia postihuje

Syndróm vyhorenia môže postihnúť pracovníka akejkoľvek profesie. Najčastejšie sa s ním stretávame u tých pracovníkov, ktorí vo svojom zamestnaní prichádzajú profesionálne do osobného kontaktu s inými ľuďmi – tzv. pomáhajúce profesie:

lekári, zvlášť ohrození sú tí, ktorí pracujú v hospicoch, na onkologických a rádioterapeutických oddeleniach, v oblasti paliatívnej medicíny vo všetkých špecializáciách, na jednotkách intenzívnej starostlivosti a gynekológii,
zdravotné sestry a ošetrovatelia, zvlášť na vyššie uvedených oddeleniach a klinikách,
psychológovia, psychoterapeuti a psychiatri,
sociálni pracovníci a poradcovia v sociálnej starostlivosti.

Syndróm vyhorenia sa spája nielen s výkonom určitých profesií, ale aj s individuálnymi vlastnosťami každého jedinca. Záleží na mnohých faktoroch: vrodená individuálna odolnosť jedinca, získaná individuálna odolnosť jedinca, na vlastnom zhodnotení situácie (tlak, ktorý na niekoho takmer nepôsobí, môže na druhého pôsobiť ako deštruktívny), na našich schopnostiach túto situáciu zvládnuť (coping) a na intenzite a dĺžke stresových faktorov.

Príznaky syndrómu vyhorenia sa teda tiež často objavujú aj u ľudí, ktorí:

si kladú príliš vysoké ciele,
sú perfekcionisti,
sú najvýkonnejší a najproduktívnejší a mimoriadne tvoriví,
sú najzodpovednejší a najdôkladnejší,
sú sprvu veľmi nadšení tým, čo robia, avšak časom u nich toto zanietenie ochabuje,
neúspech prežívajú ako osobnú porážku,
nie sú schopní sa vymaniť zo stále sa zvyšujúcich nárokov na nich kladených,
nevedia primerane odpočívať, relaxovať, obnovovať svoju energiu,
žijú v dlhotrvajúcich medziľudských konfliktoch,
viac dávajú, než prijímajú,
pri svojej práci nevidia pozitívne výsledky svojho snaženia,
sú posadnutí súperením a súperivosťou,
prežijú nadmerné množstvo ťažkých životných podmienok,
žijú v neustálom zhone.

Vývoj burnout syndrómu

Vyhorenie je dlhodobý proces, ktorý môže začať sprvu veľmi nenápadne a šíri sa plazivo. Jeho postupné fázy sa dajú definovať, v skutočnosti môžu byť niektoré fázy preskočené. Niektoré fázy syndrómu vyhorenia môžu byť na jedincovi výrazne viditeľné, iné môžu byť len naznačené a nevýrazné.

Syndróm vyhorenia sa môže týkať kohokoľvek a príčin môže byť celý rad, najmä ak sa ich vplyv sčíta – napr. matka samoživiteľka, ktorá sa stará o deti, má časovo náročné povolanie, nemá dostatočnú oporu v širšej rodine a do toho príde kritická covidová situácia… Niekedy si človek uvedomuje, že je prepracovaný, inokedy sa necíti dobre a nevie prečo. Príčinu hľadá väčšinou inde, než vo svojom životnom rytme a komunikačných štýloch. Často sa problém rozpozná veľmi neskoro, až keď okolie tento stav diagnostikuje.

Fáza vyhorenia

Syndróm vyhorenia sa spravidla neobjaví náhle, ale začína sa prejavovať postupne. Chronicky vyčerpaní ľudia neľahko priznávajú sebe i druhým svoje ťažkosti. Zatajujú úzkosť, strach, vnútorný nepokoj a tenziu, únavu, slabosť, nervozitu, neschopnosť koncentrovať sa, poruchy spánku, bolesti hlavy atď. Pripadá im nepatričné prejaviť akúkoľvek slabosť, najmä ak pracujú v pomáhajúcej profesii. Je pre nich ťažké dať najavo, že si nevedia rady sami so sebou, veď pracujú s ľuďmi, ktorí si so sebou nevedia rady v ďaleko väčšej miere.

Proces, ktorého vrcholom je vyhorenie, väčšinou trvá mnoho mesiacov až rokov. Prebieha v niekoľkých fázach, ktoré môžu byť rôzne dlhé:

Nadšenie – vysoké ideály, vysoká angažovanosť. Prevažná väčšina nováčikov, vstupujúcich do niektorej z pomáhajúcich profesií, si so sebou do svojho prvého zamestnania prináša veľké nádeje a nerealistické očakávania. S idealizmom a plní elánu a nápadov sa vrhajú do práce, o ktorej majú spočiatku len nejasné predstavy. Veľmi často prináša práca také uspokojenie, že sa stane najdôležitejšou súčasťou života – nadšený nováčik verí, že práca pre druhých napĺňa zmysel jeho života a okrem nej už nič nepotrebuje.

Stagnácia – ideály sa nedarí realizovať, mení sa ich zameranie, pracovné okolie začína pomaly pracovníka obťažovať. Práca už nie je tak príťažlivá, aby zatienila všetko ostatné, človek bol v mnohom realitou nútený zľaviť zo svojich očakávaní a začína mať pocit, že by okrem práce bolo užitočné sústrediť sa aj na rodinu, vlastné zabezpečenie a pod. V tomto štádiu ešte nie sú viditeľné žiadne príznaky blížiaceho sa syndrómu vyhorenia.

Frustrácia – pracovník vníma prácu negatívne, práca pre neho predstavuje veľké sklamanie. Typické otázky v tomto období sú: „Aký zmysel má pomáhať ľuďom, ktorí nespolupracujú alebo nerobia pokroky?“ „Má vôbec zmysel pokúšať sa o zmenu, keď mi to byrokracia znemožňuje?“ Človek začína pochybovať o zmysle svojho snaženia, spochybňuje význam aj výsledky svojej práce. V tejto fáze sa môžu objaviť emocionálne a fyzické ťažkosti. Začínajú sa aj prehlbovať problémy vo vzťahoch na pracovisku.

Apatia – je najčastejšou a prirodzenou reakciou na frustráciu. Toto štádium sa objavuje v situácii, keď je človek pri práci trvalo frustrovaný, nemá ale možnosť alebo dostatok sily túto situáciu zmeniť. Apatia sa prejavuje napríklad tým, že človek robí len to, čo má v náplni práce – na rozdiel od počiatočných nadčasov začne presne dodržiavať pracovnú dobu, robí len to, čo je potrebné a vyhýba sa novým úlohám a niekedy tiež klientom, ak je to možné.

V tejto fáze už sa naplno prejavuje syndróm vyhorenia – je dosiahnuté štádium úplného vyčerpania, strata zmyslu práce, cynizmus, odosobnenie, odcudzenie, vymiznutie reflexie vnútorných noriem. Z poslednej fázy úplne rozvinutého syndrómu vyhorenia je cesta späť už veľmi ťažká. Je šťastie, ak sa podarí proces pochopiť a zastaviť vo fázach frustrácie či apatie. Najlepšie predpoklady na to, aby sa rozvoju vyhorenia zabránilo sú vo fáze stagnácie.

Ako sa chrániť pred vyhorením

V štádiu skutočného vyhorenia je už potrebný zásah profesionála – lekára či psychoterapeuta. Pokiaľ si jedinec zavčas všimne, že s ním začína byť niečo v neporiadku, je potrebné nepopierať a nepotlačovať príznaky a pozrieť sa na situáciu s nadhľadom. Príznaky sa môžu prejavovať ako v psychickej rovine, tak v telesnej rovine, v sociálnych vzťahoch i ako duchovná kríza. Bude potrebné objaviť a definovať hlavné zdroje problémov a najskôr aj predefinovať svoj vzťah k práci. Urobiť prvé kroky k vymaneniu sa zo svojich predstáv, domnienok i starých zvykov.

I. TECHNIKA

ČIASTOČNÉ UVOĽNENIE (podľa Bernharda Ludwiga)
Jednoduchá technika, ktorou nemecký terapeut dosiahol úspechy pri ošetrovaní tisícov pacientov, ktorí prekonali srdcový infarkt. Cvičenie vychádza z princípu uvoľnenia zovretia, kŕčovitého stiahnutia tela i psychiky v strachu. Miestom tohto zovretia bývajú okrem iného partie ramien (analógia s kŕčovitým stiahnutím ramien a krčnej chrbtice pri dlhodobom preťažovaní – jav nazývaný „Kristov kríž“). Ak v prvej fáze cvičenia zdvihnete ramená, aktivujete tak stiahnuté partie. Počas tejto telesnej aktivity sa už snažíte nahradiť svoje doterajšie úzkostné myšlienky svojím riadeným rozhodnutím: „Ramená sú veľmi ťažké“. Pri tom cítite, že už neprenechávate nekontrolovanému strachu to, čo sa s vami deje. Sami už preberáte kontrolu nad svojím konaním. V tretej fáze voľne spúšťate ramená. V štvrtej fáze uvoľníte ramená, dokončíte výdych a vyslovíte (i v duchu) inštrukciu programovania podvedomia, napr. „Som úplne pokojný a vyrovnaný“, alebo „Som pokojný, odhodlaný a okamžite konám“. Toto cvičenie sa oplatí používať nielen ako prvá pomoc, ale denne, a môže sa tak stať rozhodujúcim krokom na zvládnutie vypätých situácií.

1. FÁZA
Stojíme rovno, ramená zdvihneme k ušiam a pokojne sa nadýchneme.

2. FÁZA
Krátko zadržíme dych, paže voľne visia.

3. FÁZA
Voľne spustíme ramená. Pritom vydychujeme a predstavujeme si:
„Ramená sú veľmi ťažké“.

4. FÁZA
Uvoľniť ramená a dokončiť výdych. Inštrukcie programovania podvedomia:
„Som úplne pokojný a odhodlaný. Budem okamžite konať.“

II. TECHNIKA

Ďalšou technikou, ktorá nám pomôže ihneď posilniť svoju vôľu, je technika ovládania dychovej frekvencie. Výskumy potvrdzujú, že pravidelné používanie tejto techniky zvyšuje nielen odolnosť voči stresu, ale aj zásoby pevnej vôle. Rad respondentov potvrdil pocit, že aj keď nemajú kontrolu nad tým, čo sa s nimi deje, dalo im toto cvičenie istotu, že ovládajú svoju myseľ a telo, a pomohlo im nájsť odvahu, ktorú vo svojej ťažkej situácii potrebovali (asistenti lekárov, lekári, operátori…)

Ovládanie dychovej frekvencie
Cvičenie: Technika ovládanie dychovej frekvencie. Spomaliť dýchanie na 4–6 nadýchnutí za minútu! T. j. 10–15 sek. na jedno nadýchnutie. Začnete tým, že spočítate, koľkokrát sa normálne za minútu nadýchnete. Väčšinou je jednoduchšie spomaliť vydýchnutie, sústreďte sa na to, aby ste vydychovali pomaly a čo najviac (pomáha našpúliť pery a predstaviť si, že vydychujete skrz slamku, ktorú máte v ústach). Vydýchnuť čo najviac a potom sa čo najviac a zhlboka nadýchnuť. Nezadržiavať dych!

III. TECHNIKA

Táto technika prehlbovania sústredenia a upokojenia mysle vedie ako k upokojeniu psychickému, tak fyzickému. Výskumy preukázali urovnanie mysle, uvoľnenie, odbúravanie stresu, zvýšenie schopnosti zachovať si vnútornú stabilitu. A nielen to – po 8 týždňoch pravidelného denného tréningu magnetická rezonancia ukázala zmeny v hippokampe a naopak zníženie vzrušivosti amygdaly. Náš mozog je plastický a dokáže sa meniť!

Technika MEDITÁCIA môže uzdraviť myseľ aj telo
Postup: Pokojne sa posaďte a nehýbte sa. Sadnite si na stoličku, s nohami pevne na podlahe, alebo sa posaďte so skríženými nohami na vankúš. Seďte rovno a položte si ruky do lona. Je dôležité pri meditovaní zostať v pokoji. Skúste podnet vnímať, ale nereagovať na neho.
Obráťte pozornosť na svoj dych
Zatvorte oči. Ak máte obavy, že zaspíte, zamerajte pohľad na jedno miesto. Začnite si všímať to, ako dýchate. V duchu si povedzte „nádych“ pri nadýchnutí a „výdych“ pri vydýchnutí.
Akonáhle si všimnete, že sa vaša myseľ začína túlať, sústreďte sa znovu na dýchanie.

Táto prax, zakaždým sa vrátiť späť len na dýchanie, stále znovu a znovu, naštartuje prefrontálnu kôru na vyššiu rýchlosť a upokojí centrá stresu a chcenie vo vašom mozgu. Ev. ak priletí nežiaduca myšlienka, môžete si predstaviť plynúcu rieku, do ktorej myšlienku odložíte… Sústreďte sa na plynulosť a tempo dychu. Kľúčová je plynulosť, čisto, rovnomerne sa nadýchnite.

Rovnomerný nádych a výdych. Udržiavať rovnaké tempo, nájsť si svoj vlastný rytmus. Pre niekoho je optimálny 5,5 sekúnd nádych a 5,5 sekúnd výdych, pre niekoho 4 sekundy nádych a 7 sekúnd výdych. Každý má svoje vlastné tempo. Hlavne nezadržiavať dych!
Dĺžka cvičenia
Je možné začať na 5 minútach, spočiatku sa cvičenie nemusí dariť podľa predstáv, myseľ je zvyknutá sa túlať. Niekto môže začať na 10 minútach, podľa vlastného pocitu. Optimálne je dosiahnuť 15–20 min. denne.
Aplikácia na tel. Android:
Paced Breathing

Techník na zvládanie stresu a elimináciu syndrómu vyhorenia je dnes celý rad. Kľúčová je však prevencia – uvedomiť si, že nie sme nesmrteľní ani nezraniteľní, že je potrebné nájsť si čas na „dobitie bateriek“, že relaxácia a telesné cvičenie nie je strata času, ale naberanie energie.

Môžeme použiť Schultzov autogénny tréning, Jacobsonov tréning, ázijské techniky (joga), biofeedback a pod. Vytvoriť si odstup od svojej životnej situácie, uvedomiť si a vytvoriť si poradie dôležitosti svojich cieľov, lebo až potom je možné vidieť všetky súvislosti v perspektíve. Nadväzovať a udržiavať sociálne vzťahy. Je známe, že ľudia, ktorí majú dobré sociálne zázemie, odolávajú lepšie účinkom stresu.

Človek potrebuje nielen podporu, porozumenie a pocit solidarity, ale aj spätnú väzbu, ktorá je dôležitá pre korekciu jeho správania a konania, lebo mu to potom umožňuje vyhnúť sa zbytočným konfliktom. Dbať na správnu výživu. Vyvážená strava priaznivo ovplyvňuje látkovú výmenu, udržiava telo v kondícii a má dopady aj na psychickú rovinu. Fakty všeobecne známe, a všeobecne nedodržiavané.

Naučiť sa vyhnúť sa stresu. Znamená to predstaviť si opakujúce sa denné nepríjemnosti a pokúsiť sa nájsť spôsoby, ako sa im vyhnúť. Naučiť sa vypnúť. Neprenášať pracovné problémy a nepríjemnosti na domácu scénu. Znamená to zmenu činnosti (ak je náplňou mojej práce prevažne psychická činnosť, dám prednosť práci fyzickej), nájsť si nejaký koníček, ktorý by prinášal uspokojenie.

Nezanedbávať spánok, ktorý regeneruje telo po stránke psychickej (REM fáza) i fyzickéj (NONREM fáza). Je dôležité si uvedomiť, že spánok nemožno nahradiť. Neprehliadať varovné signály. Treba mať na pamäti, že psychický stres sa prejavuje somatickými ťažkosťami (bolesti svalov, chrbta, hlavy, ťažkosti s krčnou chrbticou a pod.) A že stres potláča činnosť imunitného systému (časté virózy, zápaly horných dýchacích ciest a pod.) A tiež môžeme využiť silu prokrastinácie (odkladať náš mozog vie): „Touto záležitosťou sa budem zaoberať (trápiť) až zajtra!“

Mnohí z nás môžu namietať, že na takého aktivity im nezostáva čas. Času máme prideleného všetci rovnako – 24 hodín. Ale na nás záleží, ako si ho rozvrhneme a využijeme. Odpočinkový čas musíme do svojho rozvrhu jednoducho zaradiť, sám od seba nevznikne!

Buďte pripravení na to, že ak nastúpite na cestu zmeny, stretnete sa s nesúhlasom (i sabotážami) okolia. Napriek tomu nie je najťažší tlak okolia. Úplne najťažší je boj sám so sebou!

PhDr. Jana Sládková, MBA.

Certifikačný študijný program v certifikovanej pracovnej činnosti echokardiografia

Echokardiografia ako certifikovaná pracovná činnosť (CPČ) je neinvazívnou zobrazovacou metódou v kardiológii, ktorá na zobrazenie využíva ultrazvuk. Zaoberá sa diagnostikou kardiovaskulárnych chorôb, ktoré vedú k porušeniu funkcie a morfológie srdca, jeho jednotlivých štruktúr (myokardu, srdcových chlopní, perikardu) a veľkých ciev, monitorovaním výkonov intervenčnej kardiológie, kardiochirurgie a konzervatívnej liečby v kardiológii.

Čítajte ďalej…