Výzva pre chirurga Svetozára Haruštiaka -

S Martinom Pieckom som sa stretol v roku 2003 v Národnom ústave tuberkulózy a respiračných chorôb v Podunajských Biskupiciach. Trápili ho bolesti v slabinách. Zašiel na chirurgické oddelenie. Hľadal primára Svetozára Haruštiaka. Trpezlivo postával pred komplexom operačných sál. Keď sa vo dverách „ára“ objavil chirurg v zelenom odeve, odrazu sa tí dvaja objali. Náhodným prizerajúcim sa zdalo, že sa stretli priatelia, ktorí sa nevideli veľa rokov. Netušili, že za lekárom prišiel človek, ktorého pred desiatimi rokmi prekladali na hranici z jednej sanitky do druhej ako mŕtveho.

Manželkine narodeniny

Martin Piecka robil celý život šoféra. V jedno ráno, keď mal odviezť pasažierov do Viedne, povedal manželke: „Hodím ich na letisko a poobede budeme oslavovať.“ Bolo to 27. marca 1993. Mala narodeniny. Martin sa posadil do mikrobusu a šiel. O piatej ráno naložil pasažierov a vyrazili. Neponáhľal sa. K odletu londýnskeho lietadla bolo dosť času. Vybavovanie na colnici prebehlo hladko. Cesta bola skoro prázdna, keď mu do protismeru vyletela dodávka. Pokúsil sa vyhnúť zrážke, ale už bolo neskoro. Martin mal pocit, že vybuchla Zem. Bolo 5 hodín 35 minút. Po pár sekundách si s námahou rozopol bezpečnostný pás.

Vyvliekol sa z kopy dokrútených plechov, ktoré ostali z Fordu Tranzit a pokúšal sa pomôcť pasažierom. Vtom sa mu zatočila hlava a padol na všetky štyri. Zrazila ho ostrá bolesť v hrdle a na prsiach. Keď zvrátil krv, vedel, že je zle. Na viac sa nepamätá.

Rakúsky policajt dal do zápisu, že Ford šiel rýchlosťou šesťdesiatsedem kilometrov za hodinu. Citroen, čo zrážku zapríčinil, mal na tachometri okolo stopäťdesiat. Jeho vodič za to zaplatil životom.

Zranených previezli do nemocnice v Hainburgu. Martin Piecka sa dusil. Mal polámané rebrá. Tie by mu nemali ohrozovať život. Opuch, chrlenie krvi a zhoršujúce sa dýchanie naznačovali, že je prerušená priedušnica. Mohol ju poškodiť voľnejší bezpečnostný pás alebo aj volant. Len krčné tepny ostali nejakým zázrakom celé a držali vodiča pri živote. Lekári uvažovali, že ho helikoptérou prevezú do insbruckej nemocnice. Tá však bola v akcii. Doráňaní cestujúci z Martinovho mikrobusu začuli, ako jeden z doktorov po Martinovom vyšetrení na „cétéčku“ povedal: Der Fahrer muss kaput! „Šofér musí zomrieť!“

Lazarov syndróm

V mojej publicistickej praxi to bol jeden z mála prípadov, ktoré popisovali Lazarov syndróm. Martin nikdy predtým nečítal o dojmoch tých, ktorí prežili klinickú smrť a rozprávali o páde do tunela a stretnutiach s ľuďmi, čo opustili tento svet pred nimi. Rozprával mi, že sa ponoril do tmavej nekonečnej diery. Rútil sa ňou k bielemu ostrému svetlu, ktoré ho nezadržateľne priťahovalo. Odrazu černotu tunela vystriedali lúky posiate kvetmi. Uvidel otca, ktorý zomrel na pľúcnu chorobu pred štyrmi rokmi. Otec sa mu prihováral a on nevedel, čo mu hovorí, len cítil, že to bolo príjemné a povzbudivé. Vo svete mŕtvych sa nečakane objavila živá manželka a deti. On videl, ako otvárajú ústa, ale nepočul nijaký hlas. Len vnučka Simonka ho silne objala. Cítil stisk jej rúčok, ale nemal silu, aby ho opätoval.

Operácia

Martin Piecka mal šťastie v nešťastí. V nemocnici bol slovenský lekár, ktorý vytelefonoval sanitku a prijatie v bratislavskej ružinovskej nemocnici. Na hranici ho z rakúskej sanitky preložili do slovenskej. Pred ružinovskou nemocnicou prestal dýchať. Lekárka v sanitke s hrôzou zistila, že pacient odchádza. V hainburskej nemocnici mu nezabezpečili dýchacie cesty intubáciou. Mysleli si azda si, že je to zbytočné, veď človek so zničenou tracheou nemôže prežiť prevoz? Lekárka začala s oživovaním.

Srdce naskočilo až na tretí pokus. V tom čase z Ružinova telefonovali do podunajskobiskupického Národného ústavu tuberkulózy a respiračných chorôb Svetozárovi Haruštiakovi, že majú pacienta s roztrhnutou priedušnicou. Sveťo, ako ho volajú kamaráti, sadol do auta a mazal do Ružinova.

Martinove pľúca ako tak nasávali čerstvý vzduch zabezpečený pretlakom na maske, ale neboli schopné výdychu prirodzenou cestou. Stačí päť minút a u netrénovaného jedinca bez dýchania je koniec. V tomto prípade sa však dostával vzduch pri pretlaku do otvoreného konca priedušnice. Naspäť sa vzduch nemohol dostať do horného konca priedušnice, čo je prirodzený výdych, ale prenikal do všetkých jemných a riedkych tkanív organizmu, čomu nasvedčoval výrazný opuch krku, tváre a celého tela. Podkožie bolo naplnené vydychovaným vzduchom. Tento patologický efekt bolo najvýraznejšie vidno na miešku, pretože obsahuje veľa riedkeho tkaniva. Primár Haruštiak nikdy predtým nezachraňoval pacienta s roztrhnutou priedušnicou. Dusenie patrí medzi najstrašnejšie zomierania.

V tom čase mali na klinike vysokofrekvenčný ventilátor

Vďaka nemu mohli pacienta udržiavať jemnou kanylkou zavedenou do otvorených dýchacích ciest. Stačilo reznou ranou na krku rýchlo sprístupniť dolnú časť priedušnice. V tomto prípade je vdych umožnený tenkým prúdom vzduchu cez jemnú kanylku do otvorenej priedušnice. Výdych sa uskutočňoval spätným prúdom vzduchu rovnakým otvorom. Martinovi zaviedli do pľúc kanylku vysokofrekvenčného ventilátora.

Cez ňu sa nahnalo do pľúc stodvadsať až stoštyridsať vdychov. Vzduch sa valil do pľúc centrálnym prúdom a perifériou unikal. Takto nejako vraj dýcha žirafa, ktorá by ináč nedokázala predýchať svoj dlhý krk. Vtedy objavný vynález brnenského inžiniera Brychtu, ktorý sa vo výnimočných prípadoch používa dodnes, pred dvadsiatimi ôsmimi rokmi výrazne pomohol pri záchrane života Martina Piecku.

Bol to prvý Haruštiakov pacient s roztrhnutou priedušnicou a poškodenými zvratnými nervami

Chirurg rýchlo zošil okraje odtrhnutej trachey, roztrhnuté zvratné nervy znamenali, že hlasivky ostanú nepohyblivé. Hrozilo, že sa po vybratí dýchacej kanyly stiahnu a zablokujú dýchaciu cestu. Martin Piecka žil štyri a pol dňa len na prístrojoch. Keď sa konečne prebral, pripadal si veľmi divne.

Z hrudníka, krku, nosa a močovodu mu trčali hadičky. Bol pripútaný na posteli. Okolo nej stáli synovia a manželka. Hovoriť nemohol. Len cítil, že mu tečú slzy. Hrozba uzavretia hlasiviek sa naplnila hneď po odstránení kanyly. Pri definitívnom ošetrení sutury trachey mu primár Haruštiak zaviedol dlahovaciu kanylu v tvare „T“, pri ktorej horná časť „téčka“ presahovala hlasivky a rozťahovala ich, aby pacient mohol dýchať prirodzenou cestou.

Martin Piecka často videl pri svojej posteli istého lekára, ktorý sa veľmi zaujímal o jeho zdravotný stav. Sestričky mu povedali, že je to špecialista, ktorý sa najviac zaslúžil o to, že sa slová hainburského doktora „Der Fahrer muss kaput!” nenaplnili. Pacient sa až neskôr dozvedel, že pri takomto úraze zomrie deväťdesiatosem percent ľudí.

Hovoriť spočiatku nevedel – ak niečo chcel, tak to napísal

Neskoršie však primár Haruštiak skrátil horné rameno T kanyly, aby siahalo tesne pod hlasivky a pacient mohol hovoriť, keď si upchal horizontálne rameno T kanyly. Primárnou nutnosťou bolo, aby si pacient ošetroval T kanylu zvlhčovaním, aby sa na nej neusádzali tuhé hlieny. Časté ošetrovanie kanyly bolo potrebné, ale šofér, ktorý mal umrieť, sa stále viac hlásil k životu. Primár Haruštiak s manželkou sa pri ňom objavovali každý deň. Na definitívne ošetrenie pacienta odviezli do Podunajských Biskupíc, kde dostal prístroj na odsávanie hlienov.

Sestrička Jolika Molnárová ho pristihla, keď sa ako náruživý fajčiar vykradol na dvor, aby si dal zopár šlukov. Fajčil tak, že si priložil cigaretu do horizontálneho ramena kanyly a zhlboka vdychoval dym. Martin si zapchal vývod kanyly a zašepkal, že ju ešte raz niekedy odvezie. Ona len mávla rukou, hlasivky ostávali ochrnuté. Martina Piecku previezli na krčnú kliniku k docentovi Milanovi Profantovi, CSc., kde mu hlasivky stabilizovali do priaznivej polohy a mohol sa vrátiť medzi svojich.

Raz sadol do auta, aby si mohol kúpiť pivo. Po pár metroch ho zastavili policajti. – Pán vodič, tuto nám fúknite! – a strkali mu k ústam detekčnú trubičku. On odkryl šatku, zapchal si prstom vývod kanyly a chrapľavo zašepkal:
Dajte ju sem, tuto mi to pichnite, ináč to nejde. Pane Bože, človeče. – prežehnal sa policajt – Tu máte vaše dokumenty a zmiznite!

Po ôsmich mesiacoch nastúpil do zamestnania

Keď zrušili Tatratour, odkúpil si autobus. Keď raz viezol turistov do Viedne, uvidel známu tvár. Zachripel hlasom starého vlka: „Ako sa máte, pani Molnárová?“ Zjojkla šokovaná: „Ježišmária, to ste vy!?”
Potom sadol opäť za volant. Vozil deti trpiace na alergiu do Chorvátska. K vnučke Simonke pribúdali ďalší vnuci a vnučky.

“To je môj poklad,” hovorieval, keď ich na chrbte vláčil ako dromedár.
„Dedo má jeden rok, dva, tri, štyri, päť, šesť,” hovorievala vnučka Simonka, ktorá ho v stave lazarovho syndrómu držala v náručí. U Pieckovcov oslavovali dvoje narodeniny. Jeho i manželkine a potom tie jeho ešte raz 4. septembra.