Prvá transplantácia srdca na Slovensku -

Pred dvadsiatimi štyrmi rokmi urobil profesor Viliam Fischer so svojim tímom prvú úspešnú transplantáciu srdca na Slovensku. Pána profesora som sa opýtal, kto prišiel s nápadom, že by sa mala zrealizovať, prečo sa tak nemohlo stať skôr, čo všetko tomuto náročnému operačnému zákroku predchádzalo a akú technickú prípravu bolo potrebné pred operáciou zvládnuť.

Ako sa začala cesta k prvej transplantácii?

Transplantáciu srdca by som urobil asi skôr ako som to s mojimi spolupracovníkmi zrealizoval v roku 1998. Hlavný problém bol v tom, že kardiovaskulárnu chirurgiu sme robili v nemocnici na Partizánskej ulici. Bol to bývalý kláštor, ktorý prerobili na nemocnicu. Napriek tomu, že sme tam realizovali mnohé srdcovo-cievne výkony, z hygienického pohľadu to nebola celkom vyhovujúca budova.

V tejto súvislosti musím spomenúť bývalého premiéra SR Vladimíra Mečiara. Tlačil na mňa: „Pán profesor, prečo nerobíte transplantácie srdca, keď ich už v Prahe dávno robia.“ Povedal som mu: „Pán premiér, nebudem transplantovať srdce v starej, po stránke hygienickej nevyhovujúcej budove. Prvá transplantácia musí byť úspešná. Tu nejde len o operačný výkon, ale aj o starostlivosť o pacienta po každej stránke.“

Po dvoch rokoch mi zavolal: „Keď nechcete robiť transplantáciu srdca na Partizánskej, tak vám postavím novú budovu“. Táto veta mi dodnes znie v ušiach. Či sa to niekomu páči alebo nie, terajší NÚSCH je aj dielom expremiéra Mečiara.

Koľko trvala príprava na transplantáciu?
Štyri roky. Samotná transplantácia je finálna fáza. Tej musí predchádzať dôsledná kardiologická príprava. V tejto fáze sa nám podarilo získať profesora Juraja Fabiána, ktorý bol v pražskom IKEM-e kardiologickým šéfom transplantačného programu. Aj vďaka nemu sa v Prahe 31. 1. 1984 mohla uskutočniť 1. úspešná transplantácia srdca. Na Morave, v Brne, sa 1. úspešná transplantácia srdca realizovala v júli 1992.

V Bratislave, aj vďaka profesorovi J. Fabiánovi, vznikla pracovná transplantačná skupina, s ním na čele. Z kardiologického hľadiska bol jej šéfom profesor Fabián a ja som bol šéfom kardiochirurgického programu. Pripravovali sme sa veľmi seriózne spolu s asistentmi, anestéziológmi na čele s primárkou MUDr. Olejárovou a primárkou MUDr. Pavlíkovou, ktorá šéfovala kolektívu pre mimotelový obeh srdca. Chodili sme do Prahy, Brna, ale najmä do Viedne, ktorá je predsa k nám najbližšie.

O štvrtej hodine poobede mi napríklad zavolal šéf viedenskej kardiochirurgie v AKH profesor Wolner: „Vilo, máme transplantáciu, príďte“. Zobral som svoj tím a cestovali sme do Viedne. Operácia sa začala o 20. hodine. V noci sme pozerali transplantačný výkon, pri ktorom som neskôr už aj asistoval. O štvrtej ráno sme prišli domov do Bratislavy, na pár hodín sme si ľahli a potom pokračovali v našom operačnom programe. Bez nároku na odmenu a boli to stovky hodín. Ani nám také niečo nenapadlo.

Kedy ste nabrali istotu, že ste pripravení?
Boli sme skupina ľudí, ktorí to robili z entuziazmu, s vášňou a túžbou vyrovnať sa najlepším európskym kardiochirurgickým centrám. Dodnes mi znejú slová profesora Fabiána, ktorý v prípravnej fáze často opakoval: „Vilo, zapamätaj si, prvá transplantácia srdca musí byť úspešná. Vilo, ty budeš slávny a nie ja. Ani u Barnarda sa nepísalo, kto pripravoval pacienta, ktorý kardiológ. Kým mi nepovieš, že si pripravený na transplantáciu srdca nie na 100, ale na 110 percent, tak ti príjemcu srdca nedám.“

Chcel by som ešte pripomenúť, že v príprave mi veľmi pomohli aj môj spolužiak profesor MUDr. Milan Zaviačič a jeho asistent MUDr. Martanovič z patologickej anatómie. Takže po čase som mohol povedať profesorovi Fabiánovi: „Juraj, som pripravený.“ A začalo sa čakanie na darcu srdca. Prvý príjemca srdca bol úžasný pacient, pán Štefan Petrík. Keď sme pánovi Petríkovi povedali: „Máme srdce, ideme transplantovať“, tak sa päťdesiatosemročný chlap z Jura nad Hronom len usmial a povedal „dobre“, ako keby išiel na futbal alebo do kostola.

Ako prebiehala operácia?
Bol 21. marec 1998. Začali sme okolo desiatej večer. Prvých pár minút som bol nervózny. Potom to ale zo mňa spadlo. Moje sebavedomie vyplývalo aj z toho, že sme mali vynikajúce pooperačné výsledky. Už pri stážach v USA, Houstone, u svetoznámych profesorov Dr. Coolyho a Debekyho. Po prvom dni mojej stáže a celodennom operačnom programe, keď som prišiel naspäť do hotela, pozrel som sa do zrkadla a povedal si: „Vilo, však ty si po technickej a taktickej stránke nie horší ako títo dvaja svetoví kardiochirurgovia. Majú síce krajšiu, modernejšiu budovu, lepšie prístroje, ale z operačného pohľadu, po stránke technickej a taktickej, nie si horší ako oni. Vtedy mi ešte viac stúplo sebavedomie. To nie je dôležité len v športe, ale aj v kardiochirurgii.“.

Nevyskytli sa komplikácie?
Pokračoval som v operácii a bol som presvedčený, že nemôže dopadnúť inak ako úspešne. Keď sme však povolili svorku-klem z aorty, ktorým sme zastavili akciu srdca, aby sme mohli realizovať transplantáciu srdca, srdce síce „naskočilo“, ale v mieste klemu sa na aorte, asi na dvojcentimetrovom úseku, objavila malá výduť, evidentne z dôvodov sklerotických zmien na hrudnej aorte. Bol to pre nás taký malý šok. Takáto situácia sa za normálnych okolností rieši komplexnou operáciou a so značnou potrebou časového priestoru, čo v tomto prípade bolo nemysliteľné. Muselo sa to riešiť veľmi rýchlo. Asi za päť minút som na aortu naložil tri podložkové stehy na čiastočnom-parciálnom kleme a rýchlo túto časť aorty zašil. No môžem povedať, že všetci sme mali „malú dušičku“.

Aj ste to oslávili?
Keď už bol pacient na oddelení pooperačnej starostlivosti s vyhovujúcimi hemodynamickými parametrami, tak som zavolal profesorovi Fabiánovi a povedal: „Juraj, toto musíme osláviť ako poriadni Slováci.“ Pozval som všetkých zainteresovaných do svojej pracovne a pripili sme si šampanským. Pán Petrík ležal u nás asi mesiac. Pooperačný priebeh bol bezproblémový. Pri jeho odchode domov sme si aj s ním pripili šampanským. Veľmi nás potešila jeho manželka, keď sa pri jeho kontrolných vyšetreniach v našej nemocnici na svojho operovaného manžela sťažovala: „Pán profesor, on ide ráno do vinohradu, večer sa vráti a stále pije to víno.“ A ja som jej s pasiou odpovedal: „Pani Petríková, lepšiu informáciu mi ani nemôžete dať.“ Pán Petrík žil ešte deväť a pol roka. O týždeň sme mali ďalšieho darcu. Druhý transplantovaný pacient žil dvanásť a po roka.

Kto prišiel na myšlienku zavolať na Slovensko profesora Barnarda?
Už neviem, či to napadlo Jurajovi Fabiánovi alebo mne. Veľvyslancom v Juhoafrickej republike bol vtedy Ladislav Vlašič. Zavolal som mu a on promptne zorganizoval Barnardovu návštevu Bratislavy. Na jeho návštevu Slovenska sme sa veľmi starostlivo pripravovali. A povedal som si, že začiatok, hosťov prvý dojem, bude veľmi dôležitý. Rozmýšľal som, ako ho doviezť. Videl som v Bratislave šesťdverového Lincolna a podarilo sa mi zistiť jeho majiteľa. Ten súhlasil. Keď som sa pýtal na cenu, povedal: „Pán profesor. Operovali ste mi otca, máte to grátis.“ Keď profesor Barnard na letisku vo Viedni zbadal to auto, povedal: „Pán profesor, v živote som v takomto aute nesedel.“

Pokiaľ viem, profesor Barnard mal byť tri dni v Bratislave a tri dni vo Viedni. To sa mi nezdalo. Zorganizovali sme stretnutie profesora Barnarda aj s jeho sprievodom, s najvyššími štátnymi predstaviteľmi, prezidentom SR, predsedom vlády, predsedom parlamentu, ministrom zdravotníctva, pripravili aj ďalší program a profesor Barnard pôjde na tri dni do Viedne? Nahovoril som môjho dobrého priateľa Ľuba Romana, ktorý mal exkluzívnu reštauráciu blízko Slavína. Hovorím mu: „Ľubo, príde mi Barnard, dajme nejakú večeru,“ Ľubo súhlasil. Dovolil som si zavolať Zdenku Studenkovú, vynikajúcu herečku a krásnu ženu a povedal jej: „Zdenka, prosím ťa, príde svetoznámy kardiochirurg, profesor Barnard. Prosím ťa, príď na večeru a venuj sa aj ty profesorovi, potrebujem, aby tu ostal celý týždeň a neušiel nám do Viedne“. Zdenka túto rolu zvládla perfektne.

Zobral som profesora aj na hokejový štadión v Bratislave, ktorý bol vypredaný, bolo tam osem tisíc divákov. A keď ho predstavili, zožal obrovský aplauz. Napokon profesor Barnard zostal v Bratislave celý týždeň. V jeho sprievode bol aj jeho asistent a žiak profesor Freek Stein, ktorý so svojím tímom realizoval okrem transplantácie srdca aj transplantáciu srdca a pľúc. Ten bol pri dvoch našich operáciách, aj mi pri nich asistoval a aj uznanlivo reagoval.

Výtvarník Kliment Mitura odovzdal profesorovi Barnardovi a profesorovi Fischerovi pamätnú medailu s ich portrétmi.

Čo považujete za najdôležitejšie?
Dať priestor mladým chirurgom. Od začiatku som mal pri sebe aj mladých kolegov. Ako šéf kardiochirurgickej kliniky som mal desať chirurgov. Piatim najschopnejším z nich – samozrejme, zo začiatku s mojou asistenciou, som dal operovať aj najťažšie kardiochirurgické operácie, vrátane transplantácie srdca, vo veku, keď ešte nemali ani štyridsať rokov. Myslím si, že to bol nemalý európsky unikát. Prvých desať transplantácií som urobil ja ako operatér a potom som postupne „pustil“ aj ďalších piatich mojich mladých kolegov. Malé Slovensko malo šesť kardiochirurgov, ktorí transplantovali srdce.

Foto: prof. MUDr. Viliam Fischer, CSc.