Príbeh dvoch pacientov z Podunajských Biskupíc -

^{Ján Chryzostom Korec (1924–2015) a prof. MUDr. Karol Virsík DrSc. (1915–2009).}

O statočnosti a vďačnosti

Dva roky po nociach som spolu s profesorom Karolom Virsíkom písal jeho životopisný román ODCHÁDZAM S HIPPOKRATOM, ktorý vyšiel vo vydavateľstve Nebojsa. Ako publicista a spisovateľ to považujem za veľké šťastie. Vďaka tvorivým večerom pri poháriku červeného vína. Temer deväťdesiatnik profesor ho nazýval „mliekom starcov“. Pri práci na románe som mal tú česť prežiť život vzácneho človeka, ktorý sa narodil za cisára pána, doštudoval na prelome rozpadu Benešovej ČSR a vzniku samostatnej Slovenskej republiky. Ako lekára ho poslali s Rýchlou divíziou na Východný front.

Riešil epidémiu tuberkulózy u vysokoškolákov v Bratislave a skúsenosti z nej využil pri likvidácii tohto ochorenia na Slovensku. Tešil sa zo vzniku druhej samostatnej Slovenskej republiky a trpel, keď minister zdravotníctva Rudolf Zajac zničil jeho celoživotné dielo Národný ústav tuberkulózy a respiračných chorôb, ktorý vybudoval z polorozpadnutého kláštora a vytvoril tam jednu z najlepších slovenských nemocníc. V nej liečil v politicky neprajných časoch aj ďalšieho výnimočne cenného a dobrého človeka, tajne vysväteného biskupa Jána Chryzostoma Korca, ktorý by sa 22. januára 2024 dožil storočnice.

Vo Virsíkovej nemocnici sa udial príbeh dvoch pacientov. Jedným bol otec niekdajšieho generálneho tajomníka strany Alexandra Dubčeka. Starý pán trpel chronickou broncho pulmonálnou chorobou, pri ktorej sa z času na čas jeho zdravotný stav prudko zhoršil, stúpli mu teploty a začal vykašliavať hustý zelenožltý hlien. On, ako nomenklatúrny káder, samozrejme, patril do starostlivosti Štátneho sanatória. Keď však nastalo pri jeho chorobe krízové obdobie, trval na tom, aby ho odviezli na pneumologické oddelenie do Podunajských Biskupíc ku Karolovi Virsíkovi.

Ako presvedčenému komunistovi mu neprekážalo ani to, že sa o ňom vedelo, že bol známy svojím vzťahom ku katolíckej viere. Zašlo to až tak ďaleko, že trval na tom, aby mu injekcie pichal len on. Pritom zdôrazňoval: „Karol, ty si veriaci! Ty chodíš do kostola. Ty mi zle neurobíš.“

Karol Virsík ho umiestňoval na izolačku, ktorú obsadzovali len vtedy, keď dostali pacienta s podozrením na krajne nebezpečnú infekčnú chorobu. Okrem starého Dubčeka v nej nebýval nik, až v júli roku 1968 tam direktor ukryl iného vzácneho človeka. Izbový lekár mu počas vizity oznámil, že prijal pacienta Jána Korca, ktorého hospitalizáciu odporučili z oddelenia na Cukrovej ulici číslo 2. Keď si Virsík vyžiadal röntgenový snímok zistil, že rozpadový proces postihol pravý horný lalok. Prekvapilo ho, prečo pacienta s takýmto nálezom prijali na obyčajné pneumologické oddelenie. Keď sa opýtal lekára: „Ako sa to dostalo sem? Tam je diera, to je predsa tuberkulóza?!“ – ten neodpovedal.

Doktor Virsík usúdil, že sa to stalo pre nedostatok miest. Po vizite mu asistent dôverne oznámil, že pacient Ján Korec je síce toho času robotníkom, no súčasne je to tajne vysvätený rímskokatolícky biskup, ktorého nedávno prepustili z osemročného väzenia. Virsíkovi bolo jasné, že takýto pacient bude pod dohľadom Štátnej bezpečnosti, ktorá ústavu môže spôsobiť nemalé problémy. Biskup Korec bol na izbe s tromi ďalšími pacientmi. Bolo zrejmé, že za ním budú chodiť aj návštevy, ktoré vyvolajú nežiaducu pozornosť eštebákov. Pacient Korec potreboval pokoj. Virsík ho dal hneď preložiť na Dubčekovu izolačku. O pár dní sa potvrdilo, že to bolo veľmi správne rozhodnutie. Korca prišiel navštíviť Virsíkov dobrý známy, trnavský biskup Ambróz Lazík a o tom, čo obaja biskupi pohovorili na izolačke, sa tým pádom nedozvedel nik.

Korec napriek tomu neušiel pozornosti ŠtB
Po čase zavolali riaditeľa podunajskobiskupickej nemocnice k povereníkovi pre zdravotníctvo. Mal priniesť chorobopisy všetkých cirkevných hodnostárov liečených v ústave. Zhora mu totiž oznámili, že sa tam pod zámienkou choroby ukrývajú rôzni cirkevní hodnostári. Virsíkovi bolo jasné, že súdruhom z ústredného výboru ide najmä o tajného biskupa Korca. Od primárov si vyžiadal chorobopisy všetkých farárov, ktorí sú hospitalizovaní v ústave. Mal tam ešte dvoch rabínov po prostatektómii, evanjelického farára s tuberkulózou a rádovú sestru s rozpadovým procesom pľúc. Chorobopisy poukladal tak, aby bol ten Korcov celkom naspodku a odovzdal ich povereníkovi.

Ten nechápavo prezrel prvé tri a rozčúlene sa opýtal: „Čo sú to za chorobopisy?“

Virsík odvetil, že sú to tie, ktoré mu kázal priniesť. Povereník hodil kôpku papierov na stôl. Zalistoval v nich. Na spodný sa ani nepozrel. Len mávol rukou a poslal podunajskobiskupského direktora preč.

Na tejto samotke absolvoval lekár s otcom biskupom veľa rozhovorov. Raz sa však prudko zhoršil stav Štefana Dubčeka. Direktor Virsík vedel, že ho musí uložiť na jeho samotku. Promptne presťahoval tajného biskupa do malej miestnosti pri riaditeľskej kancelárii, ktorú dal dočasne zariadiť ako nemocničnú izbu. Tak sa stalo, že sa neďaleko seba liečili otec vysokého straníckeho funkcionára a tajne vysvätený biskup. Eštebáci predsa len nejako zistili, že sa Korec vyskytuje vo Virsíkovej nemocnici a poslali za riaditeľom svojho človeka.

„Pacient je nesmierne infekčný a ak nechcete mať v budúcnosti zdravotné problémy, bolo by lepšie, keby ste sa k nemu nepribližovali,“ vyprevadil ho Karol Virsík.

Kardinálovo vyznanie
Kardinál Korec nám o pobyte vo Virsíkovej nemocnici napísal list, ktorý sme zaradili do knihy: „Uprostred júla 1968, po mojom návrate z väzenia, ste ma prijali s pozitívnym nálezom TBC pľúc. Zverili ste ma do starostlivosti MUDr. Štefana Litomerického. Dali ste mi malú izbičku, sprostredkovali ste niektoré stretnutia so štátnymi činiteľmi, ktorí súhlasili s obnovou nášho života pod vedením Alexandra Dubčeka a v priateľskom postoji voči mne ste zotrvali pevne aj po 21. auguste 1968. Uprostred liečby tuberkulózy ste mi umožnili operáciu. S Vaším súhlasom ma okrem iných viackrát navštívil vtedajší trnavský biskup Dr. Ambróz Lazík a ja som sa mohol u vás liečiť až do konca januára 1969, pričom som začal študovať literatúru pre svoju terajšiu KNIŽNICU VIERY. Keď bolo potrebné prijať do nemocnice otca Alexandra Dubčeka a vhodné ponúknuť mu moju izbičku, dali ste pre mňa zriadiť izbu v jednej z kancelárií. To sa dialo v čase, keď bolo naozaj riskantné venovať pozornosť tajne vysvätenému biskupovi, bývalému väzňovi, ktorý nebol v milosti úradov. Obdivoval som a obdivujem stále Vašu odvahu a pevnosť a ďakujem Vám za ne.“

Virsíkovi ako prvému ukázal najcennejšie dary
Po čase sa podarilo pľúcny nález Jána Korca stabilizovať a Virsík ho mohol poslať na doliečenie v liečebni Štôla vo Vyšných Hágoch. Keď sa biskup Ján Korec vyliečil z tuberkulózy, štátne orgány mu povolili vycestovať do Vatikánu. Pravdepodobne dúfali, že sa odtiaľ už nevráti. Ján Korec ich sklamal. Napriek utrpeniu a režimu, ktorý sa k nemu správal nepriateľsky, ostal verný svojmu národu. Z Ríma sa vrátil s informáciou, že ho pápež potvrdil v jeho biskupskej hodnosti. Na hranicu prišiel po biskupa Korca autom jeho priateľ herec činohry Slovenského národného divadla Gustáv Valach.

Na biskupovu prosbu ho odviezol domov k profesorovi Karolovi Virsíkovi, ktorý mi o tejto návšteve povedal: „Mal som tú česť byť jedným z prvých ľudí, čo videl insígnie biskupskej hodnosti, ktoré dostal od Svätého Otca.“

Po rokoch kardinál Ján Chryzostom Korec v jednej zo svojich kníh napísal, že v Podunajských Biskupiciach našiel oázu pokoja. Ostala mi v pamäti myšlienka, ktorú vyslovil, keď sme ho s profesorom Virsíkom, v rámci práci na románe, navštívili v roku 2004 na nitrianskom hrade: „Slováci sú jedným z najstarších slovanských národov v Európe. Žiaľ, nie je to cítiť v našom národnom povedomí. Kým vyspelé európske národy investujú do budovania historického povedomia doma i vo svete veľké peniaze, podpredseda slovenskej vlády hovorí o zrušení ministerstva kultúry. Asi nečítal dielo potomka slovenských emigrantov
Michaela Novaka, ktorý už v roku 1972 predpovedal, že: „etniká budú hrať čoraz dôležitejšiu rolu
v svetovej politike.“ Jeho slová platili vtedy, teraz a budú platiť v budúcich rokoch.“

Tragický koniec Dubčeka
Do života druhého Virsíkovho pacienta Štefana Dubčeka kruto zasiahli udalosti z okupácie Československa vojskami Sovietskeho zväzu, Maďarska, Poľska, Bulharska a Nemeckej demokratickej republiky. Presvedčený komunista ťažko niesol, že jeho syna odvliekli do Moskvy a neskôr nasledoval jeho politický pád.

Starý pán zomrel na salmonelózu, ktorou sa za podozrivých okolností nakazil v Prahe. Podozrivých preto, lebo sa šírili reči, že ho tam zámerne otrávili. Keď ho v kritickom stave transportovali do Štátneho sanatória, kričal, že chce aby ho odviezli k Virsíkovi do Podunajských Biskupíc.

Jeho prosbu nesplnili. Štefan Dubček zomrel v Štátnom sanatóriu 31. mája 1969. Bol presvedčený komunista. Patril však k ľuďom, ktorí neznášali konflikty. Ak už k nejakým došlo, snažil sa obrúsiť ich ostré hrany.

Profesor Virsík v knihe zdôraznil: „Kardinál Korec prešiel peklom väzenia, útrapami sledovačiek a vyšetrovaní. Napriek tomu som nepostrehol, že by v jeho srdci ostala túžba po pomste. Dvaja prominentní obyvatelia nemocničnej samotky sa nikdy nestretli, hoci viem, že by si mali čo povedať.“

To je môj príbeh jedného lekára a dvoch prominentných obyvateľov z nemocničnej samotky.

Článok podporený spoločnosťou Takeda, SK/VED/2003/0005, Dátum prípravy: marec 2020