Otec revolučnej liečby termických úrazov -

Spomienka na MUDr. Štefana Šimka

MUDr. Štefan Šimko, CSc. sa narodil v rodine lekára, pracujúceho v posádkovej nemocnici Cisárskej rakúskej armády v roku 1916 v Košiciach, kde maturoval v roku 1934. Medicínu študoval na Karlovej univerzite. Po Viedenskej arbitráži a anexii južných území Slovenska horthyovským Maďarskom promoval na LF Univerzity v Zürichu. Pôsobil na III. Chirurgickej klinike v Budapešti, kde ho zastihol povolávací rozkaz do Maďarskej kráľovskej armády, odkiaľ dezertoval do Juhoslávie, kde pôsobil ako lekár v národnooslobodzovacej armáde. V bojových podmienkach, pri mizernom technickom vybavení, zachraňoval aj tie najťažšie stavy.

Frontové skúsenosti a schopnosť improvizácie dokázal využiť v neskoršej praxi. Po vojne nastúpil na košickú polikliniku stred, neskôr ho preložili do Štátnej nemocnice v Martine, kde bol zástupcom skvelého chirurga MUDr. Steinera. Pokračoval vo Vojenskej nemocnici v Prešove, odkiaľ išiel na stáž na pražskú kliniku plastickej chirurgie k profesorovi Burianovi. Ako náčelník chirurgického oddelenia vo vojenskej nemocnici v Ružomberku vybudoval chirurgický pavilón. Pokračoval ako náčelník chirurgického oddelenia posádkovej nemocnice v Košiciach.

Založil a vybudoval oddelenie na liečbu popálenín v ZÚNZ pri VSŽ Košiciach-Šaci, z ktorého neskôr vzniklo Centrum na liečbu popálenín ZÚNZ pri VSŽ Košiciach-Šaci a dosahovalo uznanie aj v zahraničí. Má svojich členov v medzinárodných organizáciách, pracuje v oblasti medzinárodnej výmeny kožných bánk a organizuje svetoznáme kongresy so svetovou účasťou. Bol členom nemecko-rakúsko-švajčiarskej lekárskej spoločnosti. Juhoslovanský prezident Tito mu udelil vyznamenanie Rad za zásluhy o národ so striebornými lúčmi a Vojnovú hviezdu Zväzu bojovníkov, dostal vojnový kríž 1939, zahraničnú medailu za chrabrosť, Medailu M. R. Štefánika I. triedy, Raymanovu medailu, Medailu nemeckej traumatologickej spoločnosti.

Po novembrovom politickom prevrate v roku 1989 a páde totality v roku 1990 ho povýšili do hodnosti generálmajora v. v. Frontové začiatky doktora Šimka a jeho neskorší osud pripomínajú príbeh jednej z najväčších osobností slovenskej medicíny profesora Karola Virsíka, o ktorom hovorili ako o Otcovi boja proti tuberkulóze. Kým pred rokom 1969 bola úmrtnosť na popáleniny 24 percent, neskôr, vďaka práci kolektívu primára Šimka, klesla na 2,4 percenta. Preto by mu mal právom patriť prívlastok Otec revolučnej liečby termických úrazov. Primár Štefan Šimko vychoval celý rad špecialistov: jeho pokračovateľom je MUDr. Ján Babík, CSc., ktorý teraz pôsobí v Nemocnici AGEL Košice-Šaca. Spolu so Štefanom Šimkom napísal prevratnú publikáciu Hromadné nešťastia – medicína katastrof. Ako spomína dnes na svojho učiteľa?

Pán doktor, mohli by ste nám priblížiť Šimkovo pôsobenie u Titových partizánov v Juhoslávii? Za akých podmienok pracoval a aké skúsenosti pritom získal?

Doktor Šimko odišiel ilegálne do Juhoslávie, keďže mu v tom čase hrozilo to, čo jeho rodičom, keď boli odvedení do koncentračného tábora v Osvienčime a on bol aktivovaný v rámci vojenskej služby do tábora pracovných záloh. Preto sa rozhodol pre ilegálny prechod do Juhoslávie, kde vstúpil do národnooslobodzovacej armády partizánskych oddielov NOVI-PO. Už samotný útek bol veľkým dobrodružstvom, rovnako tak prekračovanie hraníc. Doktor Šimko si nechal zasadrovať pravú ruku, aby vyzeral ako vážne zranený, nemusel salutovať a hlásiť sa po ceste vlakom k hraniciam, cez celé Maďarsko do Subotice, kde už čakala budúca manželka Kovinka Čurič, ktorá ho doviedla k partizánskej jednotke v Petrovaradine.

Po vstupe do partizánskeho oddielu NOVI-PO bola činnosť jeho aj jeho manželky ako zdravotnej sestry organizovaná vo forme mobilnej chirurgickej ekipy, ktorá mala pridelených dvoch vojakov, tri zdravotné sestry, z toho jednu inštrumentárku, a jednu kobylu na pomoc pri presunoch materiálu a zranených. Partizánske nemocnice boli vo viacerých dedinách a obciach budované v podzemí s tunelom, ktorý musel byť kľukatý pre prípad útoku granátmi. V prvej fáze bol nútený operovať s primitívnymi nástrojmi, namiesto skalpela bola britva, namiesto anestetík rakija. Na 60 pacientov mali jeden močový katéter. Obväzy sa prali a používali opakovane. Operovalo sa s postupným dávkovaním rakije. Keď už boli v provizórnej budove, operovalo sa v miestnosti s kachľovou pieckou, v ktorej sa kúrilo, a operatér bol opretý chrbtom, aby dokázal operovať napriek chladu.

Vážnejšie zranenia brucha a hrudníka boli odvážané do talianskeho Bari. Počas dvoch rokov sa presúvali s poľnou nemocnicou v Slavonii v Srieme a Bosne. Po porážke nemeckých vojsk bol doktor Šimko pridelený k nemocničnému operačnému centru S. I. v Novom Sade. Tam sa už podmienky zlepšili, operovalo sa v lokálnej anestézii, ktorú perfektne ovládal. Bojové podmienky ho naučili nielen rýchlemu rozhodovaniu, ale aj improvizácii pri nedostatku technického a zdravotníckeho materiálu. Podľa jeho slov – vojna vychovala veľa chirurgov a znamenala výrazný posun a rozvoj chirurgie.

Ako jeho odborný rast poznačila spolupráca s primárom Steinerom?

MUDr. Šimko študoval medicínu v Prahe, predvojnové udalosti ovplyvnili aj jeho štúdium, keď pokračoval v Zürichu, začínal u prof. Adama v Budapešti a pokračoval vo vojne, ale výrazný vplyv na neho mal prof. Dr. Steiner, ktorý počas vojny pracoval na traumatológiách v Londýne a získal titul FRCS (Fellow of Royal College of Surgeons). Hneď ako sa vrátil na Slovensko, začal sa špecializovať na rozpracovaní cievnej, hrudnej chirurgie a kardiochirurgie, patril k ich zakladateľom na Slovensku.

Doktor Šimko bol jeho zástupcom na chirurgii v Košiciach a neskôr aj v Martine, profesora Steinera považoval za najlepšieho chirurga, bol jeho priateľom, spolupracoval a konzultoval s ním, aj keď už bol náčelníkom chirurgie v Košiciach. Podľa jeho vzoru pracoval na rozvoji hrudnej chirurgie, anestéziológie a zaslúžil sa o rozvoj experimentálnej chirurgie. Na doktora Steinera spomínal s úctou: „spolupráca s Dr. Steinerom bola mojou najlepšou školou chirurgie“. Pod jeho vplyvom vytvoril Dr. Šimko I. anestéziologické oddelenie s primárom, zaistil kanel a operačnú sálu pre experimentálnu chirurgiu.

Začal rozvíjať chirurgiu hrudníka, štítnej žľazy, traumatológie a rekonštrukčnej chirurgie. Podieľal sa na vybudovaní a rozvoji vojenských chirurgických oddelení v Ružomberku, Prešove a v Košiciach. Na vojenskej chirurgii v Ružomberku a v Košiciach vytvoril niečo ako neoficiálne ordinariáty pod jeho odborným vedením. Bola to neurochirurgia (Mach), traumatológia a ortopédia, urológia, hrudná chirurgia; kardiochirurgiu a cievnu chirurgiu si ponechal. Podobne ako profesor Steiner, aj on bol výborným učiteľom.

Už v roku 1956 prišiel doktor Šimko s myšlienkou natočiť film v spolupráci s armádnym filmom „Anestézia v poli, resp. Anestézia pri hromadných katastrofách” v spolupráci s MUDr. Pokorným, neskôr prof. MUDr. Jiřím Pokorným, DrSc. Okrem uvedeného natočil Dr. Šimko ďalšie tri výukové filmy, taktiež v spolupráci s armádnym filmom. Bola to Chirurgická predsunutá poľná nemocnica, Resekcia infarktu v pokuse u psa v prázdnom srdci s použitím mimotelového obehu, O hypotermii pri rozsiahlej torakoabdominálnej resekcii žalúdka.

Mimoriadne veľkú pozornosť venoval aj problematike popálenín, ich chirurgickému ošetrovaniu, ich akútnej i dlhodobej liečbe, vrátane následných plastických úprav. Publikoval viac ako 40 pôvodných prác v domácich aj zahraničných časopisoch, zároveň bol autorom a spoluautorom viacerých kníh, najmä s problematikou popálenín. Bol výborným prednášajúcim a jeho prednášky boli veľmi pozorne sledované.

Primár Šimko bol známy svojimi experimentami. Mohli by ste spomenúť niektoré z nich?

Na základe skúseností, ktoré získal u prof. Steinera, vybudoval a postupne dovybavil priestor pre experimentálnu medicínu. Nechal skonštruovať mimotelový obeh pre experimentálnu medicínu a v spolupráci s veterinárnou fakultou robil experimentálne operácie na zvieratách. Boli to operácie hrudníka, operácie na otvorenom srdci s mimotelovým obehom vlastnej konštrukcie, ako aj vlastným vysokonapäťovým defibrilátorom a s respirátorom, ktorý mal vlastný elektrický objemový pohon.

Arteriálne tlaky a tlaky v srdcových komorách meral kapacitným tenziometrom. Dva až tri razy týždenne, v popoludňajších hodinách, robil spolu s kolegami tieto niekoľkohodinové operácie. Neskôr riešil aj liečbu rakoviny dolných končatín pomocou mimotelového obehu. Začal experimentálne skúšať na psoch operácie na koronárnych cievach i otvorenom srdci, ako o tom písali Beck, Bailey, De Bakey a iní.

Na popáleninách pokračoval nielen v budovaní centra, ale aj vo výskume. Od prvopočiatku sme tu v experimentálnom výskume hľadali zlepšenie výsledkov liečby – v oblasti popálených dýchacích ciest, v liečbe šoku a v príprave výroby dočasných krycích materiálov pre liečbu popálenín a rozsiahlych stratových poranení pre armádu. Pre Dr. Šimka platilo: „chirurgia je pre mňa tou najväčšou radosťou a vášňou“.

Primár Štefan Šimko so svojím nástupcom MUDr. Jánom Babíkom, CSc.

Aké chirurgické výkony zvládal?

MUDr. Šimko bol chirurgom, ktorý bol hrou osudu už ako mladý veľmi skúsený, rozhľadený a všestranný. Bol všeobecným chirurgom s multifunkčným zameraním. V tom čase bol desaťbojárom chirurgie, úspešným brušným, hrudným, plastickým chirurgom a traumatológom. Zavádzal nové metódy a trendy všeobecnej chirurgie, už v roku 1952 robil vnútrohrudné operácie a mal veľmi dobré výsledky s operáciou štítnej žľazy, robil lumbálne operácie a hrudnú sympatektómiu, početné ortopedické výkony, trval na akútnej chirurgii ťažkých zlomenín a po skúsenostiach s rekonštrukčnou chirurgiou z liečby vojnových veteránov z Grécka aj plastické operácie, lalokové plastiky a popáleniny.

Platí to o to viac, že mal veľké zásluhy aj na vybudovaní skutočne modernej a vedecky podloženej experimentálnej chirurgie. Operoval vrcholne fyziologicky, jemne, atraumaticky, nerád používal veľa peánov, ihneď koaguloval alebo podväzoval. Pri výkonoch v miestnom znecitlivení, ktoré majstrovsky ovládal ako výsledok vojnových nevyhnutností, bol jemný a často znova a znova aplikoval anestetikum, aby mal pacient čo najväčší komfort.

Ako prvý na Slovensku pracoval s hyperbarickou komorou…

Počas operácií na otvorenom srdci v experimente a neskôr pri liečbe pacientov s poruchami obehu na končatinách a operáciách hrudníka zistil, že na podpornú liečbu by bolo vhodné používať hyperbarickú komoru. Keď získal poznatky od holandského chirurga prof. Boeremu, v spolupráci s VSŽ nechal vyrobiť dve HBO komory, jednomiestnu pre experimenty a viacmiestnu, ktorou boli liečení popálení pacienti, intoxikovaní oxidom uhoľnatým, aj pacienti s ťažkým šokom. Vďaka tomu bolo zachránených a vyliečených v HBO veľmi veľa pacientov (600 ročne).

Do Šace prišiel všestranný, vyoperovaný chirurg s frontovými skúsenosťami. Nastúpil do funkcie prednostu oddelenia a neskôr Centra na liečbu popálenín…

Do Šace nastúpil v roku 1969, keď odišiel z armády zo známych dôvodov (jeho syn emigroval). Na popáleninách už po krátkom čase pokračoval s jeho vlastným entuziazmom v budovaní nového, dovtedy na Slovensku neexistujúceho oddelenia. V novopostavenej nemocnici v Košiciach-Šaci bolo potrebné doriešiť technické zázemie, získať a vyškoliť personál, ktorý nemal možnosť nabrať skúsenosti na inom pracovisku, a všetko bolo dôležité budovať súčasne a za pochodu.

Dovtedy poskytovali liečbu popálenín traumatológovia, chirurgovia a dokonca aj lekári na kožných oddeleniach. V priebehu troch rokov sa z oddelenia stalo Slovenské centrum pre liečbu popálenín a v ďalších rokoch Klinika pre liečbu popálenín a rekonštrukčnú chirurgiu, ktorá vychovala viacerých dobrých plastických chirurgov a popáleninárov, medzi nimi aj zakladateľa bratislavskej popáleninky prof. MUDr. Kollera.

Aký bol primár Šimko človek? Ako sa správal k podriadeným?

Ako operatér bol pokojný, operoval elegantne a pomerne rýchlo, s dokonalou anatomickou istotou a prehľadom. Nikdy nezvyšoval hlas a spolupracovníkom bol zároveň učiteľom s veľmi ľudským prístupom. Po skončení operácie zaznelo typické: „ďakujem všetkým“. Neúspech nezvádzal na asistentov, prístroje a nikdy nič nevyčítal. Konštatovanie chyby či neúspechu bolo podrobne rozobraté bez emócií. Pri príchode do sály sa vždy ako prvý pozdravil všetkým prítomným. Keď niečo prikazoval, nikdy nezabudol na slovíčko „prosím“. Rovnako sa správal k pacientom – bol veľmi asertívny. Všetkým nám tykal, ak nám začal vykať, vedeli sme, že sa mu niečo nepáči. Úzkostlivých pacientov pri výkonoch alebo preväzoch rozptyľoval lakonickým a suchým humorom s hýriacou diskusiou.

Pri prístupe k mladším kolegom preferoval všeobecný mentorský alebo individuálny prístup?

Dr. Šimko bol aj ako klinický učiteľ vynikajúci. Majstrovsky vedel nenápadne využiť záujmové okruhy toho ktorého spolupracovníka a tam ho postupne plne zainteresovať. Kto chcel, mohol to využiť a nesmierne veľa sa naučiť. Bolo však potrebné systematicky Šimka sledovať pri vizitách, pri ranných referátoch, pri ktorých opravoval mienku referujúceho, a hlavne pri operáciách, keď stručne komentoval svoje počínanie. Okrem odborných seminárov a referátov, nikdy nepotlačoval mienku druhých a pokiaľ sa dalo, rešpektoval ich. Žiadal však správne a logické podloženie a fakty.

Jeho sčítanosť, prehľad a znalosti boli obdivuhodné. Postupne nám na popáleninách nechával stále viac a viac odbornej voľnosti. Týmto sme v živote najviac získali, lebo nás zásoboval odbornou cudzojazyčnou literatúrou a vybavoval stáže na odborných pracoviskách, civilných i vojenských.

Čo vás podnietilo pre spoluprácu na prevratnej publikácii Hromadné nešťastia – medicína katastrof?

Dr. Šimko sa problematikou hromadných nešťastí zaoberal dlhodobo. V roku 1956 natočil film „Anestézia v poli, resp. Anestézia pri hromadných katastrofách”. Účasť na kongresoch o popáleninách a ich následkoch nás nútila uvažovať o tejto problematike, preto sa časť kongresu zaoberala hromadnými nešťastiami; niekoľko takýchto sme riešili aj na Slovensku, napr. výbuch vo VSŽ v roku 1996, kde bolo 400 otrávených oxidom uhoľnatým a 11 zraneniu podľahlo. V roku 1995 bol aj hromadný úraz na vojenskom cvičení v Kežmarku – 18 ťažko ranených vojakov a piati zraneniam podľahli, výbuch propán-butánovej plničky v Haniske atď. V roku 2006 bola havária vojenského lietadla, kde bol jeden zranený a 42 nehodu neprežilo. Popáleninové centrum organizovalo každých 5 rokov stredoeurópsky kongres o liečbe popálenín a hromadné nešťastia mali svoju sekciu.

Súčasťou kongresu boli aj cvičenia a ukážky v spolupráci so záchrannou službou, hasičmi a políciou, predvádzanie záchranných akcií, ktoré pomohli vzniku Medicíny katastrof na Slovensku. Po opakovanej účasti na kongresoch WADEM (World Association of Disaster and Emergency Medicine), kde som mal prednášku o riešení, som sa stal členom ich edičného výboru, aj to bol dôvod na spoluprácu pri písaní knihy. Všetci sme spolupracovali aj pri mnohých článkoch a na prednáškach, ktoré prispeli nielen k úspešnosti liečby ťažko popálených pacientov na Slovensku, ale aj k ich prevencii. Úspešnosť liečby dosahovala európske parametre a chodili k nám na doškoľovanie lekári a zdravotné sestry z viacerých krajín, nielen zo Slovenska a Česka, ale aj z Poľska, Maďarska, Kuby a z iných štátov.

pripravil
Peter Valo

Slovenská priekopníčka predbehla Florence

Johanka Bóriková Hrebendová sa narodila 28. júna 1812 ako štvrté dieťa v rodine národne uvedomelého ev. a. v. farára Pavla Bórika a jeho manželky Barbary, rodenej Lešovskej v Humpolci, kde otec pôsobil v čase jej narodenia. Už o rok dostal nové miesto v Sobotišti, kam sa rodina presťahovala. O dva roky prijal Pavel Bórik pozvanie ako kňaz do Prietrže, neskôr do Senice a napokon do Vrboviec, kde pôsobil 21 rokov a kde v r. 1847 zomrel. Johanka tak prežila detstvo a roky dospievania v obciach neďaleko Myjavy. Od detstva sa zaujímala o bylinky, a tak už veľmi skoro rozvíjala svoje prirodzené nadanie k liečiteľstvu a ošetrovateľstvu.

Čítajte ďalej…