Kde leží naša bieda II. -

Do minulého čísla Lekárskych novín som napísal úvodník s titulkom Kde leží naša bieda. Mal pozitívny ohlas, avšak niektorí čitatelia sa ozvali, že by som mal problematiku rozobrať podrobnejšie. Nuž, nech sa páči.

Z ministerstva zdravotníctva prichádzajú informácie, že treba v budúcnosti redukovať počty lôžok v nemocniciach, pretože ich máme na Slovensku veľa. Ministerskí úradníci pravdepodobne vychádzajú zo skúseností z normálne fungujúcich krajín, kde si pacient poleží v nemocnici dva alebo tri dni a potom je doošetrovaný v domácom prostredí, ktoré zabezpečí funkčná ambulantná sféra. Pacient príde do nemocnice len na kontrolu. U nás však chcú redukovať lôžka v nemocniciach a nemyslia na to, že nemáme funkčný ambulantný systém, do ktorého pacienta odsunieme, a teda nemáme istotu, že sa o neho niekto postará. Domácich ošetrovateľských agentúr je žalostne málo a nestíhajú napĺňať potreby zdravotníctva, nehovoriac už o tom, ako mizerne sú uhrádzané ich služby. Dalo by sa uvažovať o redukcii akútnych lôžok, ale až vtedy, keď bude dostatočný počet chronických lôžok na oddeleniach dlhodobo chorých, keď bude dostatočný počet denných stacionárov a dostatočný početlôžok v hospicoch pre terminálne chorých pacientov.

Zmenou zákona o lieku sa zmenili pravidlá predpisovania liekov. Nie všetci ambulantní lekári sú ochotní ich predpisovať. Pacient prepúšťaný z nemocnice dostáva elektronický recept liekov na mesiac. Potom si má nájsť ambulantného špecialistu, ktorý mu predpíše lieky na ďalšie obdobie. Väčšina z nich za ten mesiac nemá šancu nájsť príslušného odborníka, pretože jednoducho je ich málo a neprijímajú nových pacientov. V systéme, kde nefunguje ambulantná sféra, po štyroch-piatich dňoch sa pacienti predčasne prepustení z nemocnice do nej vracajú a stáva sa, že nie je ich kde umiestniť. Zmeny v počtoch lôžok, ktoré evidujeme, nespôsobilo napĺňanie ministerských predstáv, ale klesajúce počty lekárov, sestier a zdravotníckeho personálu.

Počet lôžok sa znížil bez ohľadu na prianie ministerských úradníkov
Pozrime sa na situáciu v Bratislave. V januári roku 2020 mala Univerzitná nemocnica v Bratislave 2 656 funkčných lôžok. V júli 2020 ich počet klesol na 2 363. Hystéria, ktorá vznikla počas „pandémie“ COVID-19 napomohla k tomu, že z nemocníc odišlo množstvo lekárov a najmä sestier a sanitárov. V súčasnosti má UNB 1 767 funkčných lôžok. Za dva roky teda zmizlo osem stovák lôžok. To je počet, ako keby sme zatvorili jednu veľkú nemocnicu. Prečo sa to stalo? Je to napĺňanie ministerských predstáv? Vysvetlenie je jednoduchšie: nemá kto robiť. Jeden príklad za všetky: Začiatkom deväťdesiatych rokov minulého storočia boli v Nemocnici na Mickiewiczovej dve interné kliniky so 166 lôžkami. Pacienti tu mohli ležať aj desať dní, prosto, koľko bolo treba na ich doliečenie. V súčasnosti sú kliniky dávno po zlúčení a majú 54 lôžok. Rajón ostal ten istý, pacienti neubudli, akurát populácia zostarla, čiže pribudli chorí. Na ošetrovaciu
dobu pacienta majú necelých šesť dní. Na liečenie chorého človeka s viacerými diagnózami to nestačí. Pacienti odchádzajú domov nedoliečení a bez funkčnej ambulantnej sféry sa o niekoľko dní pre zhoršenie stavu vracajú do nemocnice. Ich deti chodia do práce. O rodičov sa nemohli starať. Preklad pacienta z akútneho lôžka nemocnice na chronické doliečovacie je pre ich nízky počet skoro nemožný.

Bez sestier a sanitárov sa robiť nedá
Predprevratové Československo malo vypracovaný systém vzdelávania v zdravotníctve. Zo zdravotnej školy prichádzalo po maturite množstvo absolventiek, lebo mali povinnú ročnú prax. Aj preto nebol problém so sestrami. Hoci sa stávalo, že po tejto praxi polovička odišla inde, v júli prišli nové absolventky. Pred tridsiatimi rokmi sme z Európskej únie prebrali princíp, podľa ktorého musia mať sestry magisterské alebo aspoň bakalárske vzdelanie. Predstava, že takáto sestra bude niečím medzi obyčajnou sestrou a lekárom a bude môcť vykonávať špecializované veci, nebola zlá. V zahraničí takáto sestra chronickým pacientom skontroluje stav, predpisuje lieky. Vo Francúzsku ultrazvukové vyšetrenia robia sestry a lekárovi ukážu patologický nález. U nás drvivá väčšina takto vzdelaných sestier, ktoré majú štátnicu z ekonómie a i., nenastúpi do zdravotníctva za platy, ktoré im tu ponúkajú. Odídu do poisťovne, banky či hocijakej firmy. Dostanú viac peňazí, nemajú nočné služby a nemusia sviatky stráviť v robote.

Ide len o peniaze?
Nemyslím si, že je to primárne len otázka peňazí. Sú to zle nastavené parametre a povinnosti. Je neúnosné, aby na interných alebo geriatrických klinikách mala jedna sestra na starosti dvanásť a viac pacientov bez toho, aby mala pri sebe dostatočný počet sanitárok. Sestry z nemocníc odchádzajú aj preto, že nemajú sanitárky, ktoré by nosili misy, vypúšťali sáčky, utierali zadky a kŕmili pacientov. Nie je zriedkavosť, že sestrička, ktorá má sledovať stav pacienta, merať mu teplotu, tlak, robiť odbery, rozdávať lieky a púšťať infúzie, musí robiť aj sanitársku robotu. Mimochodom, plat sanitárov je 700 eur v hrubom. Ktorý muž pôjde za také peniaze do zdravotníctva, keď dostane v Lidli za dokladanie tovaru viac a nemá pritom nočné služby, má voľné sviatky. Keby bol v zdravotníctve dostatok nižšieho personálu, sestry by neboli tak zaťažené a menej by ich odchádzalo. Ale teraz pozor. Panstvo z ministerstva si dlhodobo neráči uvedomovať, že štyridsať percent sestier sú dôchodkyne. Keby zajtra povedali, že neprídu do práce, tak môžu zatvoriť ďalšie oddelenia, i celé nemocnice.

Každá nová politická garnitúra sa vyhovára na tú predošlú
Keď sa niekto obrátil na zodpovedných úradníkov s otázkou, čo budú robiť so sestrami, dostával odpoveď: „Čo sa Vám nezdá, veď sestier máme dosť,” a vzápätí vyhodia číslo, koľko ich končí každý rok. V práci nikoho nezaujíma, koľko ich dostane titul bakalár alebo magister, ale koľké reálne nastúpia do nemocnice. To je mizivé percento. Mnohé z nich odídu do bohatšieho zahraničia alebo aspoň do Česka a v poslednom čase aj do Maďarska, kde majú podstatne lepšie podmienky, alebo si nájdu miesto v iných firmách, kde sú zamestnané ako vysokoškoláčky. Západné štáty v EÚ sú vďaka vyššej životnej úrovni systematickým vysávačom kapitálu, mozgov a pracovných síl z východu. Súčasná vládna garnitúra, podobne ako aj tie predchádzajúce, išla do volieb s programom zdravotníctvo a za dva roky neurobila nič.

Nedostatok personálu redukuje lôžka každý deň. Je to frustrujúce, keď chirurgická klinika funguje na štrnástich lôžkach, pretože to hraničí s kriminálnou činnosťou. Začína sa tým, že do nemocnice príde pacient, ktorý by mal byť prijatý, a nemajú preňho voľnú posteľ. Musia poslať domov človeka, ktorý by mal podľa všetkých pravidiel ostať v nemocnici. Potom sa stane, že zlomený stavec alebo zlomená noha skončia na internom. Aj na chirurgii je sestra sama na dvanástich pacientov. Vie si to niekto zo slovutných pánov, politických expertov, ktorí sa bohorovne vyjadrujú k chodu zdravotníctva, vôbec predstaviť? Mali by si to vyskúšať na vlastnej koži. Nech prestanú sypať otrepané frázy a zavítajú do nemocnice a dvanásť hodín behajú so sestričkami, aby si užili, čo to obnáša. Aby na vlastné oči videli nezmyselnú administratívu, ktorú v poslednom období musia vyrábať sestry. Keď sa nad tým zamyslím, ovládne ma pocit, že sestry by mali stráviť viac času ťukaním do počítača, ako sa venovať pacientovi. Doteraz sa nik nepokúsil diferencovať platy sestier podľa záťaže a náročnosti. Nik nerozlišuje ľahšie oddelenia od tých ťažších, kde je na jednu službu osem príjmov a niekoľko úmrtí. Nestálo by za to zaviesť na oddeleniach s väčšinou imobilných, starých a polymorbídnych pacientov neatraktívny príplatok, ako majú na súdnom alebo patológovia? Z hľadiska diferencovania náročnosti sa celé roky neriešilo nič. Predstava, že to vyrieši vedenie nemocnice osobnými príplatkami je smiešna, pretože na to nemajú peniaze.

Zázračné koeficienty
Kedysi minister Soboňa z Nemecka priniesol bodovník, podľa ktorého by sa mali hodnotiť odvedené výkony. Mal však jeden háčik, v systéme nebol jeden bod jedna koruna, ale iba koeficient krát 0,5. Teraz prinášajú z Nemecka ďalší systém – drg — čiže platba za diagnózu. Ešte nie je v praxi a už sa dopredu počíta s koeficientom, pričom cétéčko, emerko alebo antibiotiká nie sú lacnejšie ako v Nemecku. Takéto koeficienty z platieb od poisťovní sa výrazne podieľajú na tom, že sa nemocnice zadlžujú. Navyše za ministra Zajaca prešli lukratívnejšie a plne preplácané „hrozienka“ z nemocníc (dialýza, magnetické rezonancie, cétéčka, laboratóriá, záchranky atď.) do súkromných rúk. O pacientovi hovoril ako o klientovi. (Pri takejto predstave sa vnucuje kacírska myšlienka: kým pacienta treba vyliečiť, klienta si treba udržať.) Páni zhora si nechcú uvedomiť, že nemocnice nemajú peniaze na prežitie, preto vytvárajú dlh. A) Ukážu vám ako príklad súkromnú nemocnicu. B) Však nepovedia, že tie sa väčšinou zbavujú pacientov náročných na terapiu. Vyberajú si činnosti, ktoré prinesú peniaze. Vymenia kĺb a pošlú pacienta do rajónu. Pacienti sa vracajú nedoliečení.

Ako z toho von?
Desať rokov sa vie, že chýba v systéme 5000 sestier; prečo sa nezaviedlo, aby tie, ktoré skončia „zdravotku“, dostali ročný kurz na úrovni sestry? Dnes majú po nastúpení robiť asistentky, kŕmiť pacientov a tak. Neoficiálne zastávajú prácu sestry, lebo sestier niet. Ak si chcú doplniť vzdelanie, musia nastúpiť na štvorročné externé štúdium, aby boli bakalárky. Nemyslím si, že by mali mať všetky sestry magisterské alebo bakalárske vzdelanie. Vedúce sestry, úsekové sestry a námestníčka pre ošetrovateľstvo áno. Pri pôvodnom systéme bohato stačila maturita a po nej postgraduálne vzdelávanie sestier alebo titul diplomovaná sestra. To, že boli naše sestričky šikovné a vzdelané aj bez vysokoškolského diplomu, sa potvrdilo hocikde v zahraničí, kde sa veľmi dobre uplatnili.

Tridsať rokov sa poukazuje na chyby, ktoré sa systematicky neriešia. Keď v Česku zistili, že sestry odchádzajú, pridali k štvorročnej zdravotnej škole rok praxe, pričom tvrdošijne netrvajú na magistrách a bakalárkach, ale navzdory byrokratom z Európskej únie zachraňujú systém, ktorý by nezadržateľne padol, kým my sa snažíme podľa nariadení eurobyrokratov za každú cenu „preherodesovať Herodesa“. Výrazne navýšili zdravotníkom platy. V tomto by sme si mali vziať od Čechov príklad a uvedomiť si, že keď bude dosť sestier s maturitou a ročným rýchlokurzom, potom sa môžeme začať hrať na to, koľko sestričiek bude mať vysokú školu.

Stále viac začíname pociťovať nedostatok lekárov
Každý deň niekto žiada endokrinológa, kardiológa, pediatra a nie sú. Oficiálne termíny na vyšetrenie sa dávajú na budúci rok. Pacienti nemajú šancu dostať sa k špecialistovi. Prichádzajú lekári rôznych národností bez akýchkoľvek atestácií. Ministerstvo zavelí: Treba produkovať viac lekárov. Do prvého ročníka lekárskej fakulty t. r. prijali 600 študentov. V Univerzitnej nemocnici už dnes nie je dostatočný počet postelí, a teda pacientov na praktickú výuku medikov. Na Mickiewiczovej každý deň bude na 54 interných lôžok chodiť 55 študentov. To hovorím len o štvrtákoch, ku ktorým treba pripočítať 30 šiestakov, ktorí sa nemajú na čom učiť. Chudák pacient, ku ktorému príde každý deň desať ľudí a vypytujú sa na to isté. Čo bude o 2 roky, keď na praktickú stáž príde 600 medikov, si vieme všetci predstaviť.

Je absolútne neúnosné mať viac študentov ako pacientov a tvrdiť, že sa celá výuka dá realizovať na simulátoroch. Lekár nikdy nemá pred sebou počítačom riadenú bábku ale živého človeka. Lekárske fakulty prežívajú preto, že majú vysoké percento samoplatcov zo zahraničia, ktorých vyučujú v anglickom jazyku. O to je menej slovenských študentov. Pred pár rokmi mi dekan Lekárskej fakulty Univerzity Komenského prof. MUDr. Juraj Šteňo, DrSc. povedal: „Naším cieľom je dostať kvalitu výučby aspoň na úroveň, ktorá tu bola v sedemdesiatych rokoch minulého storočia. Dlhé roky sa vybavenie jednotlivých ústavov systematicky nedopĺňalo. Len sa to tak plátalo. Keď si niekto niečo vybojoval, tak to mal, a ostatní robili s prístrojmi, ktoré, obrazne povedané, patrili do múzea.”

Profesor na vysokej škole má o málo vyšší plat ako nastupujúci doktor. Finančne ho zachraňuje úväzok v nemocnici. Učiteľ lekárskej fakulty musí učiť, písať články a naháňať tituly a popri tom všetkom sa starať o pacientov. Mladí lekári do školstva ísť nechcú. Veľká časť porevolučnej generácie odchovanej na seriáloch typu Beverly Hills je egoistická, vidí iba seba. Mnohých ani nenapadne, aby obetovali svoj život práci, ako to robili ich predchodcovia. Chcú všetko mať a málo dať. Potom sa čudujeme, že nemá kto učiť. Kedysi bolo štúdium medicíny najlukratívnejšie. Teraz si položme otázku, prečo odchádza toľko maturantov študovať do Česka a koľko ich tam pre podstatne lepšie podmienky ostane? Asi preto, že nevidia budúcnosť slovenského zdravotníctva. Ďalším problémom je štruktúra študentov v prvom ročníku. Zistíme, že medzi dievčatami a chlapcami je pomer desať ku dvom. To je katastrofa. Máloktorá žena má psychické či fyzické predpoklady, aby dokázala stáť osem hodín na operačke a robiť ťažké výkony. Pri chirurgii, ortopédii, traumatológii treba silu. Neviem si predstaviť budúcnosť, že by bolo o desať rokov v zdravotníctve deväťdesiat percent lekárok. Tiež sa to nerieši. A pritom ide o regulované povolanie, takže mal by to byť riešiteľný problém. A nie vyhovárať sa, že nikoho nemôžeme diskriminovať.

Počúvam o výstavbe ďalších nemocníc. Teraz, v čase recesie, keď za ne zaplatíme dvojnásobnú a o rok aj trojnásobnú cenu. Pre nedostatok sestier zatvárame oddelenia a odkladáme operácie. Zdravotníctvo nie je pred kolapsom, ale je už dávno v ňom, a panstvo sa tvári, že sa nič nedeje. Nemocnice praskajú vo švíkoch, pretože niet lôžok. Vláda sa netají tým, že nám hrozí vojna. Máme ministra zdravotníctva – generála, a ten chce vo vojnovom ohrození znižovať počet lôžok v nemocniciach. Ešte tu vojna nie je a už na ňu štát, tak ako predtým na pandémiu, vyhodil miliardy. Potom nie sú peniaze na sestry a lekárov. Do nemocnice na Mickiewiczovej štyridsať rokov neprišli investície, lebo budú Rázsochy. Štyridsať rokov ich stavajú a výsledok je zbúranie skeletu. Nikto nie je zodpovedný, každý sa vyhovorí na tých, čo boli pred ním. Každý nový povie, že nie sú peniaze a tí pred nami nič neurobili. Mal by konečne niekto s niečím začať.

Vyzerá to tak, že politici postavili svoju stratégiu na vyhlasovaní mimoriadnych stavov, pri ktorých sa spoliehajú na zotročovaní lekárov a sestričiek, ktorí tu ešte ostali. Počas druhej a tretej vlny pandémie si celé mesiace nemohli zobrať voľno na oddych. Viedlo to k ďalšiemu odchodu zdravotníkov zo systému. Miesto riešenia situácie zlepšením finančného ohodnotenia a podmienok, ako sa to udialo v okolitých krajinách, sa na Slovensku nedeje nič. Len nekonečné analýzy, výhovorky. Je obludné, že sa lekári musia vyhrážať tým, že dajú výpovede. Ešte obludnejšie však je, že vláda miesto toho, aby problém riešila, útočí na lekárov, že prečo nežiadali predošlé vlády, aby niečo urobili. Toto je absolútne úbohé a smiešne.

Celé roky zdravotníci upozorňujú na nedostatok personálu, na nedostatok peňazí v systéme v porovnaní s okolitými krajinami. Požiadavky lekárskej komory už možno považovať za chronické. Lekári, sestry a záchranári kričia a nik ich nepočúva. Aby pacient na Slovensku mal zabezpečenú akútnu zdravotnú starostlivosť, musia mesačne odslúžiť desiatky hodín nadčasov. Cez deň, v noci, cez víkendy, Vianoce aj iné sviatky. Na úkor svojho voľného času, toho, že nie sú so svojimi rodinami, na úkor svojho zdravia. Je to nekonečný príbeh. Aj zdravotníci sú len ľudia a nie stroje.

Chýba systémové riešenie s víziou do budúcnosti. Bude treba zreálniť platby zdravotných poisťovní za výkony, zmeniť systém financovania zdravotníckej siete. Navýšiť počet lekárov, sestier a pôrodných asistentiek. Nič z toho sa nedá urobiť šmahom ruky. Najprv si však treba uvedomiť, že Slovensko nie je zďaleka konkurencie schopné z hľadiska platov lekár a sestier už ani v porovnaní s bývalými socialistickými susednými štátmi. Pre zdražovanie energií začínajú krachovať firmy, o tom, čo bude s nemocnicami, sa akosi nehovorí. V súčasnosti podvyživené zdravotníctvo zachraňujú paradoxne stupňujúca sa drahota a mizerné dôchodky. Ľudia, ktorí by si mali užívať penziu, musia ďalej pracovať, aby prežili. Keby mali dôchodky ako Nemci, už by tu mnohí z nich neboli a zdravotníctvo padne. Funkčné zdravotníctvo je základom zdravého štátu. To naše je, žiaľ, v posledných rokoch v deštrukcii, tak ako samotný štát. Náš zdravotný systém je v agónii. Ešte je čas na to, aby kompetentní začali s jeho oživovaním. Ale veľa ho už neostalo. Ak budú strácať čas hľadaním vinníka a výhovorkami, zomrie.

Lekárske noviny september 2022