Martin Kukučín Lekár s veľkým srdcom -

17. mája 1860 sa v oravskej Jasenovej narodil v zemianskej rodine jeden z najvýznamnejších prozaikov v našich dejinách, doktor Matej Bencúr, známy pod pseudonymom Martin Kukučín.

Svoje spisovateľské meno si zvolil podľa prezývky svojej matky, ktorá mala problémy s očami. Aby niekoho videla, musela si ho obzrieť z veľmi blízkej vzdialenosti, preto ju nevolali inak ako Kukuča. Nakoľko v Jasenovej žilo viac rodín Bencúrovcov, navzájom sa volali prezývkami a Mateja Bencúra každý poznal pod prídomkom Kukučín.

Kukučín mal troch súrodencov Ondreja, Jána a Katarínu. Najstarší brat zdedil rodný dom, súrodencov Jána a Katarínu oženili a vydali a najmladší brat sa musel vydať do sveta. Jeho cesty začali štúdiom na lýceu v Revúcej, neskôr študoval učiteľský ústav v Kláštore pod Znievom. Všetko nasvedčovalo tomu, že z neho bude učiteľ v rodnej dedine. Dokonca ho v Jasenovej zvolili za „rektora“ v miestnej škole a „kantora“ v kostole. Pôsobil tu od svojich osemnástich rokov a keďže túžil študovať, naďalej si dopĺňal vzdelanie. V Kežmarku pokračoval na gymnáziu, pričom posledný ročník dokončil v Šoproni a neskôr sa rozhodol pre štúdium teológie v Prešporku. Nakoniec ani tu nezakotvil a odišiel do Prahy, kde sa rozhodol pre úplne iný odbor.

Štúdium medicíny
V Prahe si Matej Bencúr zvolil za odbor medicínu. Neboli to preňho ľahké roky, najmä pre zlú pretrvávajúcu finančnú situáciu, keďže rodina mu nemohla poslať žiadne peniaze. Kukučín si začal privyrábať písaním poviedok. Prežiť ťažké roky mu pomohli aj priatelia ako aj rodina Neuretterovcov, u ktorej bol ubytovaný zadarmo. Nakoniec, aj keď s ročným predĺžením štúdia, získal vytúžený titul a začal si hľadať prácu. Osud mu ani teraz nebol naklonený, pretože ani pol roka po ukončení medicíny nenašiel žiadne pracovné miesto. Nakoniec sa dozvedel o tom, že v Dalmácii na ostrove Brač hľadajú lekára. Kukučín mal v tom čase nemalé dlžoby, preto sa rozhodol tam vycestovať a našetriť si nejaké peniaze.

Pobyt v Selci na chorvátskom ostrove Brač
Konkurz na miestneho lekára s prehľadom vyhral a získal svoju prvú ambulanciu. Pobyt na ostrove sa mu nepáčil, letá boli príliš horúce a zimy v nevykúrených domoch naopak chladné. Priateľom sa sťažoval na zlú hygienu obyvateľov, nedostatok pitnej vody a iné problémy. Svojich pacientov mal ale veľmi rád a liečil ich naozaj veľmi svedomito. Čoskoro si získal veľkú priazeň u ostrovanov. Možno aj preto, že ich mnohokrát liečil za ryby, sliepky alebo iné naturálie, ktoré odovzdával aj tak priamo do kuchyne miestnej rodiny Didoliæovcov, u ktorých býval. Chudobných liečil zadarmo a dokonca im aj sám dal peniaze na lieky alebo lepšiu stravu. Na Brači pôsobil až do chvíle, keď jeho hostitelia Didoliæovci prehrali voľby v miestnej samospráve, čo sa Kukučína veľmi dotklo a rozhodol sa už miestnu ordináciu neviesť, napriek tomu, že ho miestni obyvatelia o to veľmi prosili a prehovárali ho. Odišiel aj so svojou mladou nevestou Pericou Didoliæovou hľadať svoje šťastie za veľkou mlákou. Z dôvodu svojej láskavosti z ostrova odišiel ešte s väčšími dlhmi, s akými prišiel.

Ďalšia zastávka Argentína
Cesty mladý pár zaviedli do komunity chorvátskych vysťahovalcov v Južnej Amerike. Po absolvovaní nostrifikačných skúšok v Santiagu v Čile odišiel do Punta Arenas. Tu pôsobil ako lekár a stal sa prvým lekárom Medzinárodného červeného kríža v Patagónii. Bol veľmi činný aj v spoločenskom živote a zúčastňoval sa na organizovaní aktivít v mnohých spolkoch. Miestna komunita si ho veľmi vážila a pokladala ho za humanistu a ľudomila. Aj tu liečil chudobných zadarmo. Väčšinou za svoje služby dostal kožušiny či vlnené prikrývky. Aby získali finančné zabezpečenie, kúpili si s manželkou veľkú farmu vo vrchoch Logo Argentino. Chov oviec a pastierska krajina mu pripomínali rodnú Oravu a preto sa tam cítil veľmi dobre, ale aj v tomto kraji naňho čakali rany osudu. Namiesto finančnej slobody sa manželia dostali do dlhov, nakoľko im počas jednej zimy uhynula polovica oviec, ale boli to aj časté rabovačky, politické krízy, ako aj vyvlastnenie časti pozemkov z politických dôvodov, rôzne pokuty a kolísavé ceny produktov, s ktorými sa museli neustále potýkať. Bodkou za neistou situáciou na farme bola hospodárska kríza v roku 1920, kedy už doslova prišli o všetko. Rozhodli sa preto vrátiť do rodnej vlasti.

^{Rodný dom Mateja Bencúra v Jasenovej.}

Návrat domov
Kukučínova mladá žena Perica ťažko zvládala odlúčenie od rodiny v ďalekej Argentíne, ale finančné problémy a dlhy u nej vyvolali ťažkú depresiu. Už počas dlhej plavby domov si Kukučín všimol, že je jeho manželka ťažko chorá. Po návrate ju umiestnil v liečebných ústavoch v Chorvátsku a usadil sa vždy tak, aby bol pri nej nablízku. Z depresie sa Perici napokon podarilo vyliečiť. Spisovateľ bol veľmi aktívny a veľa cestoval. Zvykol navštevovať aj Slovensko. Počas jednej letnej túry vo Vysokých Tatrách ho zasiahla veľká búrka, počas ktorej veľmi premokol a privodil zápal pľúc a pohrudnice, ktorý ho pripútal na lôžko. Manželka ho dala previesť do nemocnice v Pakraci, kde aj naposledy vydýchol. Pochovali ho na chorvátskom národnom cintoríne, ale za krátky čas ho dali previesť na slovenský Národný cintorín v Martine.

Aká bola Perica?
V literatúre sa stretávame s názorom, že Perica Bencúrová vyčítala svojmu manželovi zlú finančnú situáciu. Opak bol ale pravdou. Svojho manžela vždy podporovala a sama obetavo plnila jeho misiu. Počas pobytu v Argentíne pomáhala chudobným pacientom svojho manžela, varila im zdravú plnohodnotnú stravu. Po jeho smrti žila ešte 40 rokov, počas ktorých pokračovala v šíreniu diela Martina Kukučína.

Odkaz Mateja Bencúra
Martina Kukučína som vnímala už od svojho detstva, kedy som sa stretla s jeho poviedkami a románmi, tak ako každý Slovák, počas rokov na základnej škole. Čo ma však na ňom najviac upútalo, bola jeho skromná, láskavá a obetavá povaha. Považujem za najvyššie dobro, keď človek pomáha nezištne druhým.

Matej Bencúr bol väčšinu svojho života chudobný, ale jeho vnútorný svet, z ktorého vo svojej tvorbe rozdával, bol naopak nesmierne bohatý. Asi aj spomínaná chudoba ho obrúsila ako diamant. Za svojho ho považovali štyri národy. Boli to Slováci, Chorváti, Argentínčania aj obyvatelia Čile, ktorí mu vystavili svätorečenie: „Ak my, neveriaci, máme mať svätcov, musíme kanonizovať toho milosrdného slovanského lekára, ktorý urobil mnoho, mnoho pre úbohých.“ Verím, že jeho odkaz je zachovaný nielen v jeho diele, ale aj v samotnom inšpirujúcom živote.

Zdenka Bencúrová

Lekárske noviny máj/2023